Červený stopár schádzal strmým klesaním hlbšie do srdca spustošenej doliny v Záhrobných Horách. Topánky špinavé od blata, telo unavené, no jeho myseľ pevne sústredená na stopu tajomnej ženy.
Kvílivý a strašidelný vietor sa preháňal pomedzi vyprahnuté skaly. Cez zvírený červenkastý prach prenikalo len málo denného svetla. Nikde ani známka po živote, len tu a tam vytŕčal zo zeme suchý drevený pahýľ, ktorý bol kedysi možno stromom.
Erlyn na vlastnej koži cítil silu tej zničujúcej magickej energie. Každá skala, každé zrnko prachu a dokonca aj zem pod nohami ňou boli nasiaknuté. Čokoľvek zničilo tento kus zeme muselo byť neuveriteľne mocné.
Samotná obloha mala červený nádych, sťa by ronila krvavé slzy nad tou absolútnou skazou. Akési zlovestné čierne vtáky lietali vysoko a krúžili ako supy čakajúce na svoju korisť.
Keď schádzal nižšie natrafil na zdochlinu bieleho koňa. Bol na dobrej stope. Popolavá žena musela ísť tadiaľto.
Len čo sa vzdialil od mŕtvoly, krvilačné vtáky zleteli dole a vrhli sa na ňu. Trhali ju na kusy zobákmi, nepríjemne škriekali a trepotali krídlami až lietalo čierne perie. Erlyn si spomenul na varovanie mága Hedonína. Neznáma mágia tu vytvorila čudesné tvory.
Chvíľu sa pozeral na tú morbídnosť z bezpečnej diaľky a potom pokračoval ďalej.
---
Napokon zišiel do doliny a tam pochopil, prečo sa tomuto miestu ľudia vyhýbajú. Smrteľná sila vnikala do jeho hlavy a snažila sa ho pohltiť, zničiť jeho myseľ a rozlámať ju na kusy. Záhrobné hory volali po jeho duši.
Erlyn však dokázal odolávať aj keď ho to stálo veľa námahy. Pri zmysloch ho držala stopa ženy. Obyčajné vlákno jej vlastnej esencie, ktoré ho viedlo ďalej. Cítil v sebe jej prítomnosť.
Stopa bola čoraz silnejšia a jasnejšia. Pomáhala mu zahnať skazenú silu Záhrobných Hôr. Tá žena chcela, aby ju našiel. Volala ho. Vábila ho bližšie a bližšie. Dostala sa do jeho hlavy a on vnímal jej myšlienky.
„Bližšie,“ znel hlas v jeho hlave. „Poď bližšie...“
Cítil všetky emócie tej zvláštnej ženy. Doliehala na neho neznesiteľná bolesť ukrytá v jej vnútri, sťa by ju chcela opustiť jej vlastná existencia.
Varovné slová zazneli v jeho mysli: „Už sa blíži... Dávaj pozor...“
Erlyn sa otriasol. Na celom tele mal zimomriavky.
Ostrý víchor skuvíňali horšie ako svorka hladných vlkov. Masívna stena prachu sa valila dolinou až pripomínala prívalovú vlnu na rozbúrenom mori. Stopárov červený plášť divoko trepotal vo vetre. Ak sa rýchlo niekde neschová tá prachová búrka ho rozomelie.
Všimol si opodiaľ akýsi skalný otvor. Presne tam viedla aj stopa. Rukou si kryl tvár pred silným vetrom a štipľavými zrnkami prachu, ktoré pichali ako ihly. Pridal do kroku.
Na poslednú chvíľu vbehol do temnej jaskyne. Tam vonku zúrila víchrica a vytvorila nepriehľadnú a nepriechodnú stenu z piesku a prachu.
Neostávalo mu nič iné, než postupovať hlbšie do útrob.
Odniekiaľ prichádzali čudesné zvuky, akoby niekde v tmavých kútoch cvakali desiatky tesákov.
Čosi lepkavé sa dotklo jeho ramena.
Stopár urýchlene vytasil meč a sekol do tmy.
Ozvalo sa zasyčanie a niečo dopadlo na zem.
Rozbehol sa vpred. Za sebou počul svižné cupotanie ako za ním utekalo kto vie čo.
Svetlo na druhom konci jaskyne bolo na dohľad.
V tom narazil do čohosi mäkkého a priľnavého. Mal to všade a nevedel sa z toho vymotať. Až teraz pochopil, že je chytený do obrovskej pavučiny.
Videl obrysy ozrutných pavúkov veľkých ako teľa, či osol. Ich mnohopočetné hnusné očí žiarili v tme. Cerili na neho ostré tesáky. Z tlám im vytekala akási gebuzina. Roztrhajú ho na kusy.
Jeden znetvorený pavúk sa na neho rozbehol.
„Dosť!“ zaznel hlas v jeho hlave. Jaskyňa sa otriasla. Zo stien popadalo niekoľko úlomkov skál.
„Utekaj!“ prikázala mu žena.
Erlyn sekal mečom do pavučiny ako zmyslov zbavený. Použil všetku silu, ktorú v sebe mal.
Vyslobodil sa. Bežal ďalej a neodvážil sa ani len obzrieť. Strhal zo seba posledné zvyšky pavučín.
Vybehol von z jaskyne. Ocitol sa v rokline obklopený ostrými a vysokými skaliskami. Pavúky sa neodvážili vyjsť z temnoty na denné svetlo.
---
Erlyn kráčal skalnatou roklinou. Dával si veľký pozor na okolie. Určite nechcel, aby ho zaskočil ďalší podivný tvor. Aspoňže tu nezúrila piesková víchrica. Zdalo sa, že tá jaskyňa plná pavúkov bola jediný vstupov na toto miesto.
Vlákno stopy zosilnelo. Musela tu niekde byť. Cítil jej prítomnosť.
Vtedy vyšla spoza skaly. Žena, ktorú tak vehementne stopoval. Žena, ktorej myšlienky dôverne poznal, no jej podobizeň nie. V mysli si ju však predstavoval inak.
Stála pred ním rafinovaná mladá žena popolavých vlasov odetá v tmavomodrom oblečení a s plášťom okolo pliec. Výrazný pohľad v jej šedých očiach rovnako nebezpečný a ostrý ako dýka, ktorú držala v ruke.
„Prečo ma prenasleduješ?“ spýtala sa.
Erlyn váhal. Stopa sa vytratila a v hlave už necítil jej prítomnosť ako predtým. Vedel však, že toto je presne tá žena, ktorú musí vrátiť do mesta posmrtnému mágovi.
Ona pokračovala: „Spýtam sa ťa ešte raz. Prečo ma prenasleduješ?“
Stopár sa konečne rozhodol reagovať: „Musím ťa priviesť do mesta.“
„Skôr sa podrežem tu a teraz,“ priložila si čepeľ ostrej dýky k vlastnému hrdlu. „Nemám čo stratiť. Nevrátim sa tam. Nemôžem.“
„Len pokoj,“ riekol Erlyn. Čosi nebolo v poriadku. Ak nebude opatrný, tá žena si skutočne siahne na život.
„Zachránila som ťa,“ hovorila popolavá žena. „Dvakrát. Takto sa mi odvďačíš? Vrátiš ma tomu... tomu človeku len tak? Čo nemáš srdce? Myslela som si, že máš, preto som ťa pustila do mojej mysle. Preto som ti pomohla. To ja som zapískala na námestí keď ťa obkľúčili tí vrahovia. To ja som zahnala pavúky skôr než ťa zožerú.“
Erlyn urobil opatrný krok vpred. Bude ju musieť odzbrojiť.
„Stoj!“ zakričala a pritlačila čepeľ až na kožu. Jeden malý pohyb a podreže sa. „Sľúb mi, že ma tam nevrátiš. Sľúb mi to.“
„Nemôžem.“
„Potom som sa zmýlila. Si rovnaký ako všetci, ktorí ma prenasledovali...“ Bola pripravená so všetkým skončiť.
„Počkaj!“ zhúkol Erlyn. „Nerob to!“
Ona zaváhala a pozerala na neho, akoby čakala záchranu. Priamo ho svojim pohľadom prosila o pomoc.
„Chcem ti pomôcť,“ hovoril ďalej stopár a snažil sa znieť pokojne.
„Otvor mi svoju myseľ,“ povedala žena a stále držala ostrie na vlastnom hrdle. „Urob to.“
Erlyn nemal na výber. Učinil ako chcela. Zbúral mentálne bariéry, ktoré tak usilovne vystaval. Prúdili do neho spomienky, myšlienky a duše mnohých cudzích ľudí. Premohol ho neopísateľný chaos a nával emócií. Cítil smútok, radosť, paniku a strach. Všetko naraz.
Musel zaťať zuby, div si ich nevylámal. Hlava mu išla prasknúť. Padol kolenami do prachu. Držal sa za uši, no tie cudzie hlasy nie a nie stíchnuť. Doslova počul ako rezonujú v jeho lebke. Začal podliehať panike. Čo sa to deje?
Vo víre neznámych pocitov a myšlienok začal strácať svoje vlastné ja.
Všetko rázom stíchlo. Hlasy boli preč.
Zachránila popolavá žena. Zahnala ten chaos.
Jeho myseľ mu zase patrila. Zmätok dezorientovaných a zúfalých hlasov pominul. S námahou vstal na vlastné nohy.
„Čo... čo to bolo?“ spýtal sa ako hľadel na ženu pred sebou.
„Moje vnútro, moja myseľ,“ odpovedala mu a konečne zložila dýku. „Takto sa cítim. Stále. Toto a ešte horšie ma čaká ak ma vrátiš tomu... tomu mužovi, ktorý ti zaplatil.“
„Kto si?“ spýtal sa jej.
„Neviem,“ odpovedala mu. „Ja nie som. Nemala by som existovať.“
„A predsa si tu.“ Erlyn sa ešte stále mračil, lebo v hlave cítil pulzujúcu bolesť. Dosť, že mal za sebou náročný pochod, ktorý unavil jeho telo, teraz ho trápila aj vyčerpaná myseľ.
„Ten človek,“ hovorila ďalej popolavá žena, „ktorý ťa poslal, ma vytvoril. Ja nemám minulosť. Vytvoril ma z duší cudzích ľudí. Toto... toto telo nie je moje. Je to výplod posmrtnej mágie.“
„Čo bol ten chaos v mojej hlave?“ spýtal sa Stopár.
„Duše z ktorých ma vytvoril. Pozliepal ma z nich ako nejaký hlavolam. Chvíľu mi trvalo kým som na to prišla. Ale už tomu rozumiem. Toto miesto,“ zahrnula gestom rúk celú roklinu. „Tieto zničené hory a mágia, ktorá tu je mi pomohla tie duše umlčať.“
Erlyn sa pozeral na ženu a nezmohol sa na slovo. Cítil silnú náklonnosť. Pocity, ktorým sa takmer celý život vyhýbal sa vyplavili na povrch. Dovolil tej žene, aby sa dotkla jeho bytia. Pustil ju do svojej hlavy a to v ňom čosi vyvolalo. Sám to nevedel popísať. Mohla byť pravda čo hovorila? Mohla byť táto popolavá žena pred ním len morbídny pokus zvráteného posmrtného mága?
„Prečo si ticho?“ prerušila jeho myšlienky.
„Máš meno?“
„Volal ma Kvetina,“ odmlčala sa. Smútok v jej očiach bol celkom zjavný. „Som kvetina bez duše. Ale to meno sa mi nepáči. Nevolaj ma tak.“
Vtedy mu preblysla hlavou spomienka na farebný kameň, ktorý pohltil. Farebný ako rozkvitnutá lúka. To museli byť pomiešané duše ľudí, ktoré použil, aby vytvoril túto ženu. Ale prečo by to robil? Aký mal dôvod ju vytvoriť?
„Zase si ticho,“ hovorila popolavá žena. „Nerozprávaš veľa.“
„Prečo ťa vytvoril?“
„Neviem. Nepovedal mi to.“
Erlyn chcel vedieť viac. Stále sa nerozhodol čo s ňou urobiť. „Prečo si sem prišla?“
„Ja neviem. Môžem ti však povedať, že toto je jediné miesto, kde sa cítim dobre. Sila týchto zničených hôr mi dovoľuje sa sústrediť, akoby boli mojou súčasťou.“
„Mám pre teba návrh.“
Ona mlčala a čakala, čo povie.
Stopár sa rozhovoril: „Odlož tú dýku. Nikto dnes nemusí umrieť. Stretol som jedného mága, ktorý ti môže pomôcť.“
Ona chvíľu váhala. „Ale... Sľúbiš mi, že ma nevrátiš do mesta tomu mužovi?“
Ak by Erlyn súhlasil, bude to prvýkrát čo nedodrží kontrakt. Nemohol však riskovať, že si tá žena ublíži. „Dobre,“ prikývol napokon.
Popolavá žena si očividne vydýchla. „Urobíš pre mňa ešte niečo?“
„Čo?“
„Dotkneš sa ma?“ spýtala sa a ukryla dýku kamsi pod plášť. Natiahla k nemu otvorenú dlaň.
„Prosím.“
Červený stopár k nej prikročil a bruškami prstov sa opatrne dotkol jej ruky. Preskočila medzi nimi iskra. Na krátky moment ho zaplavil príjemný pocit. Rýchlo svoju ruku stiahol.
„Ách,“ vzdychla si spokojne žena. „Toto je prvý raz, kedy sa ma niekto cudzí dotkol. Musím ale držať na uzde tie hlasy, inak by si ich počul aj ty. Všetky tie... tie stratené duše.“
Erlyn sa snažil nedať najavo žiadne emócie. „Vyrazíme?“ spýtal sa ako si premeral jej držanie tela. Zdala sa byť uvoľnená.
„Ešte nie,“ odpovedala a rozhliadla sa okolo po spustošených skalách. „Nemôžem toto miesto opustiť.“
„Prečo?“
„Lebo... to tak cítim. Táto mágia tu naokolo ma... Neviem to popísať, ale dáva mi silu.“
„Nemáme veľa času,“ reagoval Erlyn. „Určite tu chceš ostať?“
„Áno,“ odpovedala žena. „Tam vonku v lesoch som nebola sama sebou. Prichádzala som o zdravý rozum, ale tu je to lepšie.“
Erlyn mal obavy z tvorov, ktoré obývali tieto pustatiny. Ako napríklad pavúky v jaskyni. „Nemôžeme tu ostať. Neprežijeme do rána.“
„Prežijeme,“ odpovedala mu popolavá žena. „Zachránila som ťa pred pavúkmi. Dokážem ich ovládať, alebo aspoň ich odohnať. Z nejakého dôvodu na mňa reagujú. Počúvajú ma.“
Červený stopár sa obzrel za seba. V diaľke videl temný otvor v skalách. Len pri predstave odporných pavúkov sa takmer otriasol.
„Hovorím pravdu. Dokážem ich zahnať. Potrebujem tu stráviť aspoň jednu noc, inak... Inak neviem, či vydržím tam vonku.“
„Dobre,“ súhlasil napokon červený stopár. „Prečkáme tu jednu noc.“ Zveril svoj osud do jej rúk. Snáď neurobil chybu.
„Daj mi chvíľu,“ riekla a sadla si pod kus skaly rovno do prachu. „Som unavená. Musím... musím privrieť oči. Len na chvíľu.“
Erlyn stál vedľa nej a potichu ju pozoroval. Zaspala posediačky.
---
Na Záhrobné hory dopadla temnota. Noc čierna ako najhlbšia diera bez hviezd a mesačného svitu naháňala hrôzu. Kdesi z tmy prichádzali desivé zvuky. Cvakanie zubov, nepravidelné kroky a hnusné chrapčanie. Ani najdivokejšia predstavivosť nebola schopná pochopiť hrôzy číhajúce v temnote. Jediná dobrá vec bola, že sa nepribližovali, akoby ich držala na uzde akási nepriepustná bariéra.
Erlyn hľadel to černoty navôkol, no nevidel okolo seba takmer nič. Držal v ruke meč pre každý prípad. Zvuky prichádzali zo všetkých smerov.
„Nemusíš sa báť,“ povedala popolavá žena. Sedela v prachu sotva tri kroky od neho. „Sadni si. Neprídu k nám.“
„Vieš čo to je za tvory?“
„Nemám ani tušenia a asi to ani nechcem vedieť. Viem len, že ich nejako držím od nás v bezpečnej vzdialenosti.“
Červený stopár si sadol oproti nej. Meč zložil do lona.
„Načerpala som sily. Toto miesto... nech je akokoľvek hnusné upokojuje moju myseľ.“
„Zvláštne,“ riekol. V tme ju sotva videl aj keď sedel hneď vedľa. „Pamätáš si niečo? Prečo si utiekla?“
„Opíšem ti to najlepšie ako viem, dobre?“
„Počúvam.“
„Len som začala existovať. Jednoducho som odrazu bola. Veľa si toho nepamätám. Nepoznala som toto telo, ani svoj vlastný hlas. Bola som cudzinec v cudzom tele. Počula som tie...tieto zvláštne hlasy. Cítila som ich paniku v mojej mysli. Bola som neskutočne vystrašená a zmätená.“ Na chvíľu sa odmlčala. Spomínanie na to všetko si na nej vyberalo veľkú daň. „V každom prípade tam bol tento zvláštny muž. Volal ma Kvet. Len Kvet. Vedela som, že musím utiecť. Počula som, ako ma volajú Záhrobné Hory. Tak som ušla. Prenasledovaná dušami vo mne, dušami, ktoré ma urobili tým, kým som. Neskôr som v sebe cítila tvoju prítomnosť. Bola tak odlišná od tých chaotický výkrikov duši. Tvoje myšlienky boli jasné ucelené a zreteľné. No a teraz sme tu. Spolu v tejto prekliatej krajine smrti.“
„Znie to... nepríjemne,“ zhodnotil Erlyn. Snažil sa pochopiť a predstaviť si, aké to musí byť len tak sa ocitnúť v cudzom tele, bez spomienok a bez vlastnej duše.
"Ja... bola to hrôza. Beznádej. Stále je. Dokážem hlasy vytesniť, ale stále sú," dotkla sa svojej hrude, "vo mne. Som z nich vytvorená."
"Ale prečo?" spýtal sa stopár. Bola to skôr rečnícka otázka, ktorú mal na jazyku.
"Neviem."
"Ako ťa má volať?"
"Jediné meno, ktoré mám a poznám je Kvetina."
"Môžem ťa tak volať?"
„Radšej nie..."
Prerušilo ju akési vrčanie neznámeho tvora v tme. Odpudivé a agresívne. Čosi škrabalo na skaly navôkol. Museli to byť poriadne ostré pazúre.
Erlyn zovrel svoj meč pevnejšie a snažil sa zachovať kľud, no stálo ho to veľa námahy. Dosť, že bol vyčerpaný, hladný a smädný. Jeho predstavivosť a únava na neho hrali zvrátené triky.
"Neboj sa,“ prehovorila žena. „Neublížia nám. Chceli by, ale nemôžu.“
"Aspoň nás tu nenájdu tí smradi z mesta,“ povedal stopár.
"Čo je to za ľudí? Prečo ma chcú? Vieš?"
"Patria k Červeným tieňom. Sú to hrdlorezi.“
„Možno chcú to čo je vo mne. Čo si myslíš ty?“
„Máš v sebe niečo, čo nedokážem pochopiť. Vieš skrotiť Záhrobné hory a tieto," pozrel sa do tmy, odkiaľ prichádzali desivé zvuky. "Tieto stvorenia.“
"A čo ten mág? Neublíži mi?“
"Verím, že nie.“
"Videla som ti do hlavy, vnímala som niektoré tvoje myšlienky" rozprávala žena. "A ty si videl do mňa. Povedz mi ako je to možné? Prečo máme toto spojenie?"
"Som stopár," odpovedal stroho.
„To mi veľa nepovedalo,“ ohradila sa žena. „Povedz mi viac.“
Erlyn nebol zvyknutý veľa rozprávať, no pri tejto popolavej žene mu to až tak nevadilo. Dal sa teda do reči: "Dokážem pohltiť predmety, ktoré v sebe majú niečo z človeka. Predstav si esenciu. Môže to byť predmet, ktorý ma pre niekoho sentimentálnu hodnotu. Keď ho pohltím, vstrebem do seba kúsok človeka. Vidím a cítim jeho stopu. Tak hľadám ľudí a tak som našiel aj teba."
Popolavá žena sa zamyslela: "Ale ja taký predmet nemám."
"Posmrtný mág Patris, to je ten, ktorý mi dal úlohu nájsť ťa, mi dal farebný kameň. Ten som pohltil.“
"Farebný kameň?" čudovala sa. Aj v tme sa dalo vyčítať, že premýšľa na plné obrátky.
"Hovorí ti to niečo?"
"Nie, práveže nie, ale... Videla som farby. Mnoho farieb. Miešali sa jedna cez druhú. Do toho ten krik duší a ich utrpenie." Ostala ticho. Snažila sa uchopiť vlastné myšlienky. "Uf," povzdychla si. "Nemôžem na to myslieť. Nedá sa to."
"Tak to nerob. Odpovede prídu neskôr."
"Ako ťa mám volať? Len stopár? Máš meno? Vnímala som síce tvoje myšlienky, ale tvoje meno som nezachytila."
"Volám sa Erlyn," predstavil sa. "Som červený stopár."
"Červený? Musíš mi povedať viac."
"Kde by som začal..."
Rozprávali sa takmer až do rána. Hovoril jej o sebe a o svojom povolaní. Viedli spolu celkom bežný normálny rozhovor, akoby sa zoznámili kdesi pri stole v hostinci a nie uprostred skazonosných hôr ďaleko od civilizácie.
Určite bolo príjemnejšie sa rozprávať ako neustále myslieť na horor, ktorý sa zakrádal tmou okolo. Pri tých strašných zvukoch by sa aj ak nedalo spať.
Až tesne nad ránom sa Erlynovi podarilo aspoň na krátku chvíľu privrieť oči a meditovať.
---
"Ideme," prebral ho hlas.
Červený stopár sa zobudil skoro ráno za svetla. Stála nad ním žena popolavých vlasov v modrom oblečení. Už nemala tak smutný výraz v tvári ako včera. Pobyt v nehostinných podmienkach jej prospel.
"Dobre," riekol Erlyn. Meč mal stále položený v lone. Vstal a popozeral sa okolo. Nikde nevidel nebezpečenstvo a tak svoju čepeľ zasunul do puzdra. V prachu navôkol si všimol čudesné stopy. Celkom iste tie krvilačné tvory okolo krúžili celú noc. Dobre, že ich nevidel na vlastné oči.
"Zoberieš ma k tomu mágovi?" spýtala sa ho.
Stopár ukázal na jaskyňu v diaľke. "Ochrániš nás pred pavúkmi?"
"Áno. Boja sa ma."
"Tak vyrazíme."
"Som pripravená. Myslím... myslím, že tam vonku vydržím. Načerpala som sily."
Keby tak Erlyn mohol povedať to isté. Mlel z posledného. Celé telo mal stuhnuté. Trápila ho neznesiteľná únava. Dal by čokoľvek za jedlo a pohodlnú posteľ.
„Poď,“ povedala žena. „Drž sa pri mne.“
Erlyn pred vstupom do jaskyne zovrel svoj meč pevnejšie.
Prechod bol veľmi znepokojivý. Besné pavúky si síce držali odstup, ale aj tak cvakali zubami a driapali pazúrmi po stenách. Ich vražedné pudy čosi držalo na uzde a im sa to nepáčilo.
Erlyn sekal mečom pavučiny. Dostali sa mu do vlasov, na oblečenie a dokonca aj pod červený plášť.
Napokon zdolali jaskyňu a vybehli z nej von.
Pokračovali v stúpaní, aby konečne opustili hlbokú pustú dolinu.
Natrafili na ohlodané kosti koňa. Išli dobrým smerom. Už len kúsok a dostanú sa preč z tejto prekliatej a spustošenej zeme.
---
Nechali za sebou smrtonosné Záhrobné Hory. Uľavilo sa im keď ich obklopili krásne živé stromy a zelený porast. Nezastavili sa ani na chvíľu. Slnko sa skrývalo za vysoké koruny stromov. Čochvíľa padne na les večerné šero.
Erlyn si siahol takmer až na dno svojich síl a mlel z posledného. Od hladu sa mu točila hlava. Dokonca aj meč na jeho boku sa mu zdal byť po toľkom pochode ťažký. Aspoňže sa teraz nemusel sústrediť na držanie stopy.
Za to popolavá žena kráčala rezko vedľa neho a nejavila známky únavy.
Obom odľahlo, keď uvideli malú drevenicu uprostred lesnej čistinky.
Sotva sa k domu priblížili a hneď sa otvorili dvere. Zamával na nich dlhovlasý a zarastený muž v skromnom oblečení.
"Rýchlo dnu!" zakričal naliehavo mág Hedonín. "Poďme."
Erlyn aj s popolavou ženou vošli do chatrče.
Mág za nimi zabuchol dvere.
V krbe plápolal oheň a na stole žiarila svieca na podstavci. Všetko bolo perfektne usporiadané od kníh v policiach až po sadu kuchynských nožov na pracovnom pulte pri stene.
"Schovajte sa do mojej izby," naliehal Hedonín a ukázal na dvere. "Hneď teraz. A buďte ticho. Ani slovo, jasné?"
Erlyn bol príliš vyčerpaný na to, aby oponoval. "Poď," vyzval popolavú ženu.
Obaja sa schovali do izby mága. Bola tam len posteľ ako inak vzorne prestretá a jeden nočný stolík. Zavreli za sebou dvere a v izbe ostalo prítmie. Čakali v napätí a potichu ako myši.
Odrazu niekto zabúchal na dvere chatrče. Čosi sa dialo. Erlyn nastražil uši a načúval.
---
Červený stopár počúval čo sa deje za dverami. Rozoznal dva hlasy, avšak zdalo sa mu, že pred domom je ľudí viac. Mal zlú predtuchu. Jeden hlas patril mágovi a druhý cudziemu mužovi.
"Pomôžem, páni?" pýtal sa Hedonín. Teraz bolo zrejmé, že návštevníkov prišlo viac.
"Kto si?" odpovedal otázkou cudzí chlap. Jeho hlas znel až príliš panovačne, akoby bol zvyknutý štekať príkazy.
"Som obyčajný muž, ktorý rád žije v prírode." Mág Hedonín odpovedal pokojne a rozhodne bez známky zaváhania.
"Hľadáme niekoho."
"Tu na konci sveta? A koho, ak sa smiem spýtať. Môžem vás však ubezpečiť, že vaše zbrane tu potrebovať nebudete."
"Muža s vlasmi farby slamy v červenom a jednu ženu s popolavými vlasmi."
"To je veľmi špecifické," odvetil Hedonín. "Muža v červenom by som si veru všimol hneď. A tá žena, to je nejaká starena, keď má popolavé vlasy? Možno dole v meste by ste ich skôr našli. Sem nikto nechodí."
"Že nie? Môžem sa ísť pozrieť dnu?"
"Ku mne do domu? A to už prečo?"
"Koho tam skrývaš vlasáč, čo?"
"Nikoho neskrývam, páni."
"Máš ma za blbca? Čo?"
"Ale no tak, páni, len pokoj, veď ja tu žijem sám a..."
"A tie stopy vonku? Všetky sú tvoje? Čo? Sú čerstvé a vedú do tvojho domu. Prišli sem dvaja ľudia. Nedávno."
Erlyn počúval a po tejto vete stuhol. Veľmi dobre vedel, kto sem prišiel. To boli bezpochyby tí istí hrdlorezi, ktorí ho naháňali v meste Svetava. Obával sa, že od únavy neudrží v ruke meč. Popolavá žena stála vedľa neho a pripomínala sochu. Jednoducho sa ani len nepohla.
"Známi z mesta mi nosia jedlo. Je na tom niečo zlé?" Hedonín sa snažil situáciu zachrániť.
"Pusti nás dnu. My si pozrieme tvoju chatrč. Ak nič neskrývaš možno ťa necháme žiť. Ale len možno."
Hedonín si nahlas povzdychol. "Takto to teda bude."
Ozval sa hlasný dunivý tresk. Celá drevenica sa otriasla, sťa by ňou preletela šoková vlna.
---
Erlyn to nevydržal a vybehol z malej izby von.
Hedonín stál vo dverách a pozeral sa smerom von. V tráve asi desať krokov pred chatrčou ležali tri telá mužov v neprirodzenej vykrútenej polohe, akoby im čosi zlámalo kosti a zahodilo ich to ako handry.
"Čo to bolo?" spýtal sa červený stopár.
"Nič," odvetil Hedonín a zavrel dvere. Potom prešiel k policiam a začal naprávať knihy, ktoré ten tresk porozhadzoval. "Nech sa páči. Posaďte sa. Aj ty, mladá dáma. Nestoj tam v tme. Poď, sadni si k stolu."
Popolavá vyšla z tmavej izby na svetlo plameňov z krbu a sviece. Bez slova si sadla k stolu.
Erlyn sa posadil taktiež, čo ocenili jeho zmorené nohy.
"Taký neporiadok," zhodnotil mág Hedonín, keď napravil poslednú knižku. Potom sa otočil na dvojicu sediacu za stolom. "Priviedol si ju. Podľa dohody. Vskutku fascinujúce."
"Hedonín," oslovil ho Erlyn. "Čo sa stalo tým mužom?"
"Dostali dávku mojej mágie, ale to nie je dôležité."
"Myslím," hovoril ďalej stopár, "že som ich videl predtým v meste. Patria k Červeným Tieňom. Chcú nájsť tuto," pokynul hlavou a premýšľal ako popolavú ženu nazvať. "No... chcú túto ženu."
"Ach, aká je zvláštna," riekol Hedonín stojaci pri stole ako si ju prezeral. "Máš meno?"
Ona prehovorila po prvý raz odkedy sa ocitla v chatrči: "Nie, ale môj... teda ten chlap ma volal Kvetina."
"Hm," zamyslel sa Hedonín. "Takže Kvetina, alebo v prastarej reči Pozemských mágov Flos Mirabilis, alebo v reči vesmírnej priadze Flos´Miria."
"Flos... čo?" čudovala sa žena.
Hedonín zobral kúsok čistého papier. Na jednej z políc mal vtáčie pero a nádobku s atramentom. Začal čosi písať.
Položil papier na stôl rovno pred ňu.
Popolavá žena ho zobrala do rúk a pozrela sa čo na ňom je.
Flos´Miria.
"Takto sa to píše," ozrejmil Hedonín.
Erlyn sa pozrel na papier a potom na mága. "O čo tu ide?"
On však jeho otázku ignoroval. Viac ho zaujímala tá žena. Pozeral na ňu, akoby jeho oči videli viac než oči bežného človeka.
"Môžem sa ťa dotknúť?" spýtal sa jej. "Neublížim ti. Neboj sa."
Popolavá sa pozrela ponad horiacu sviečku na Erlyna. Pýtala sa pohľadom, či tomu mágovi môže veriť.
Stopár len potichu prikývol.
„Dobre,“ povedala napokon. „Môžeš.“
Hedonín jej položil ruky na plecia a zavrel oči. Ona držala ako prikovaná. Tajomno v chatrči sa dalo krájať. Akási neviditeľná moc sa niesla vzduchom. Dokonca aj Erlyn ju cítil. Plamene v krbe zakolísali a rovnako sa roztancoval aj plamienok sviečky na stole, sťa by sa s ním hral jemný prievan.
"Priadza osudu," hovoril Hedonín zo zavretými očami. Stále sa dotýkal popolavej ženy. "Priadza stvorenia, samotná podstata života v sebe nemá stopy tejto ženy. Nemá jej minulosť, prítomnosť ani budúcnosť. Čo sa hmotného sveta týka, tak táto žena neexistuje. Pre priadzu stvorenia je neznáma."
Mág napokon otvoril oči a zložil ruky z jej pliec. Hneď ako tak učinil sa upokojili aj plamene.
"Čo tým chceš povedať?" spýtal sa Erlyn. Otriasol ako sa vytratila tá zvláštna energia. Chlpy na tele mu stáli dupkom.
Hedonín obišiel stôl, odsunul stoličku a posadil sa. "Stopár, som rád, že si ju priviedol. Rýchlo vám poviem, čo som zistil a potom sa rozhodneme čo ďalej."
Obaja ho počúvali.
"Je to jedným slovom fascinujúce," dal sa do reči pozemský mág a pozrel sa popolavej žene do očí. "Ty, Flos´Miria, si jedinečná. Záhrobná mágia ťa drží pri živote, ale len dočasne. Skôr či neskôr priadza stvorenia príde na to, že sem nepatríš. Nemáš byť medzi živými. Pochopiť mágiu, ktorá ťa vytvorila je nad moje sily, ale niečo vymyslíme."
"Miria?" spýtala sa popolavá žena. "To je moje meno?"
"Existuje označenie pre taký druh..." zastavil sa aby našiel vhodné slová. "Života, alebo duše akou si ty. Jazykom smrteľných sa to nedá vyjadriť. Jazykom pozemských mágov je to Flos Mirabilis, alebo Flos sine anima. V reči vesmírnej priadze ako som už spomínal Flos´Miria."
"Miria," zopakovala popolavá žena. "To... meno sa mi páči."
"Prirodzene. Vystihuje tvoju podstatu."
"Že nemám dušu?"
"To je aj nie je pravda," pokračoval mág Hedonín. "Skúmam Záhrobné Hory a snažím sa zistiť čo sa tu stalo, ale nedarí sa mi odhaliť pôvod tej mágie a jej zničujúcej sily. Prečo dokáže znetvoriť bytosti, ktoré tam žijú? Odkiaľ prišla? Popravde netuším, ale viem ti s istotou povedať, že ty si vytvorená za pomoci rovnakej mágie, ktorá je v Záhrobných Horách. Viem ti povedať, že ktosi ťa takpovediac uplietol z duší, ktoré vytiahol z vesmírnej priadze. Ako vytvorili tvoje telo netuším, lebo posmrtná mágia mi nie je známa.“
"Ja... ja..." zajakávala sa popolavá žena. Pozrela sa na červeného stopára Erlyna. "Ja som ti to hovorila. Cítila som tie duše, počula som ich, až kým som neprišla tam do tých hôr."
Erlyn prikývol, no nepovedal nič. Videl však zjavný strach v jej očiach. Pokúšal sa pospájať si poznatky a súvislosti, aby si utvoril jasnú predstavu, ale čím viac toho o nej počul tým menej všetkému rozumel.
"Drahá Flos´Miria," pokračoval Hedonín. "Sila Záhrobných Hôr ti pomohla potlačiť ukradnuté duše, z ktorých si vytvorená, ale nebude to trvať dlho. Navrhujem ti preto, aby si išla so mnou do sídla Pozemských mágov." Vytiahol spod haleny svoj prívesok v tvare kosoštvorca a pobozkal ho. "Prisahám na tento symbol, že nájdeme riešenie. Bez našej pomoci ťa priadza osudu odhalí a zničí. Ver mi, keď ti poviem, že to nebude príjemné."
"Počkať," vložil sa do rozhovoru Erlyn. "Akože priadza osudu? Ako na to príde?"
"Osud plynie a tečie ako rieka. Chvíľu je pokojná, potom rozvírená plná kameňov a silných prúdov. Tuto naša popolavá Miria je pre priadzu osudu ako hrádza postavená na rieke. Skôr či neskôr pretečie a spôsobí záplavu."
"Čo tým chceš naznačiť?" pýtal sa Erlyn. "Chápem to dobre ak poviem, že v Záhrobných Horách praskla takáto hrádza?"
"Metaforicky povedané, áno. Aspoň to je moja teória."
"Hm," zamyslel sa Erlyn.
Pozemský mág pokračoval: "Už rozumieš, prečo ju chcú Červené Tiene? Prečo ju tak veľmi chce ktokoľvek ťa zaplatil, aby si ju priviedol?"
Erlyn potichu prikývol.
Hedonín sa uprene pozrel popolavej žene do očí. "Takže, Miria, kvetina bez duše, pôjdeš so mnou do sídla Pozemských mágov?"
Ona chvíľu čakala s odpoveďou, no napokon sa rozhodla: "Áno."
"To rád počujem," potešil sa Hedonín. "A čo ty, Erlyn, červený stopár, muž čo skrýva svoje city. Prekonáš pýchu, opustíš svoj kontrakt a pridáš sa k nám? Tvoje jedinečné schopnosti nám budú nápomocné."
Ako mal Erlyn na toto reagovať? Pozeral do svetla sviečky na stole a premýšľal. Popolavú ženu do mesta už asi nedostane. Po krku mu išli samotné Červené Tiene, obávaní hrdlorezi.
"Pridám sa."
"Tak je rozhodnuté," zhodnotil Hedonín a okamžite vstal od stola. "Teraz vám dám dobrého jedla a veľa vody. Vyspíme sa a skoro ráno vyrazíme. Uvoľnite sa. Na dnes sme s ťažkými rozhodnutiami skončili. Budeme sa rozprávať o príjemnejších veciach." Pobral sa k pracovnej doske vedľa krbu, zo skrinky vybral klobásu, peceň chleba a začal chystať večeru.
Zmorený Erlyn sedel pri stole a čakal. Už len pri predstave jedla sa mu zbiehali v ústach sliny.
Popolavá žena čosi zašepkala sama pre seba: "Miria."
---
Jedli, popíjali a rozprávali sa. V chatrči panovala veselá nálada aj napriek tomu, že ešte pred niekoľkými chvíľami sa tu viedli veľmi náročné rozhovory. Hedonín bol charizmatický muž a vedel navnadiť dobrú atmosféru.
Dokonca aj Erlyn sa trochu prebral. Dobré jedlo mu dodalo sily. Ešte sa dobre vyspí a bude ako nový.
Popolavá žena Miria počúvala a sem tam sa pripojila do debaty. Celkom jej z hlavy vyšli utrápené duše a jej vlastný osud. Toto bolo prvýkrát v jej krátkom živote, kedy sa netrápila, nebála a dokázala sa uvoľniť.
Hedonín im povedal čo to o ráde Pozemských mágov. Ich symbol v tvare kosoštvorca vraj predstavoval rôzne odnože učenia. Každý cíp mal reprezentovať inú disciplínu. Spodný cíp bolo poznanie. Korene samotného poznania boli predsa základom všetkého. Vrchný cíp je svet ideí. Na začiatku každého činu je predsa idea, či predstava. Posledné dva cípy predstavovali učenie a realizáciu.
Napriek rozhovoru si Hedonín dával veľký pozor na to, čo sa deje okolo jeho chatrče. Predpokladal, že majú čas nanajvýš do rána, kým ich odhalia ďalší z cechu Červených Tieňov.
Večer plynul, oheň v krbe už len slabo tlel a sviečka na stole zhasla.
Erlyn a Miria sa zložili na podlahu na hrubé deky. Hedonín sa zatvoril vo svojej izbe.
---
V chatrči ostala tma. V krbe už tleli len horúce uhlíky. Erlyn ležal na zemi na deke. Vedľa neho sa chúlila popolavá žena s novým menom Miria.
„Pst,“ ozval sa Erlyn. Oči mu klipkali a sotva ich držal otvorené, no nemohol zaspať. Musí si najskôr byť istý jednou vecou.
„Hm?“ ohlásila sa popolavá žena.
„Ako sa cítiš?“ spýtal sa jej.
„Nepočujem krik duší a... Nebojím sa. Hlavu mám čistú a moje myšlienky patria len mne. Takže takéto to je byť normálnym človekom?“
„Pre väčšinu ľudí áno.“
„Prečo?“ vyzvedala teraz pre zmenu Miria. „Prečo sa pýtaš?“
Ich tiché tichý rozhovor prerušoval len horský vietor tam vonku za oknami.
„Len tak.“
„Ochrániš ma?“
Erlynovi chvíľu trvalo kým jej odpovedal: „Áno.“
„Páči sa ti moje nové meno?“
„Miria?“
„Mne sa páči. Môžeš ma tak volať.“
„Dobre.“
„Povieš mi viac o sebe?“
Erlyn si zívol. „Teraz nie. Musíme sa vyspať.“
„Máš pravdu,“ odvetila Miria.
Červený stopár premáhal únavu a čakal kým popolavá Miria zaspí. Započúval sa do jej pravidelného a pokojného dýchania až pokiaľ si nebol istý, že sa skutočne pobrala do ríše snov.
Potom konečne zavrel oči aj on.
---
Ráno sa pripravili na cesty a vyrazili. Tajomný mág Hedonín, červený stopár Erlyn a žena popolavých vlasov s novým menom Miria.
Sprevádzalo ich vychádzajúce horské slnko, chladný vzduch a hlboké lesy.
Čakala ich dlhá a nebezpečná cesta do sídla rádu Pozemských mágov.
