Ostré ranné slnko sa plazilo po vrcholkoch zalesnený kopcov a jeho zlatý svit rezal unavené oči troch jazdcov, zatiaľ čo kopytá rozvíchrili prašnú cestu.
Erlyn potiahol uzdu, jeho kôň vyfúkol a spomalil do kroku. Jednu nohu vytiahol zo strmeňa a nechal ju voľne visieť. Jeho viečka ťažila únava. Hrot šípu sa prehrýzol hlbšie do stehenného svalu a pálil ako kuš žeravého uhlia. Vytekajúca krv vytvorila na jeho nohaviciach fľak v tvare mapy a oslabila jeho ruky natoľko, že opraty v rukách boli ťažšie než šibenica.
Mág Hedonín k nemu pristavil svojho hnedáka. „Stopár, ako sa cítiš?“
Jeho bledú tvár opúšťala sila. „Vydržím,“ odvrkol.
„Už to nie je ďaleko,“ reagoval Hedonín. „Prejdeme cez tamtú roklinu čo vidíš v diaľke. Na druhej strane je sídlo Pozemských mágov.“
Popolavá žena Miria sa trmácala v sedle popri nich. „Cítim tlak,“ dotkla sa svojej hrude. „Tu.“
„A čo tie hlasy? Počuješ ich?“
Zavrtela nesúhlasne hlavou.
„Aspoň že tak,“ povedal zatiaľ čo sa neustále obzeral cez rameno. Keď nevidel žiadne tiene, ktoré by ich prenasledovali, vydýchol si.
Popolavá žena svoju pozornosť venovala vyblednutému stopárovi. „Hej, pst, Erlyn.“
„Hm?“
„Tvoja duša nie je čierna,“ hovorila mu. „Prepáč mi to.“
„Čo?“
„Keď sme boli na tej farme, povedala som, že máš čiernu dušu.“
„Možno mám.“
„Nie,“ reagovala pohotovo. „Vďaka tebe ešte žijem. Cítim ranné slnko v tvári. Keď sa nadýchnem, cítim vôňu trávy.“
Vietor nadvihol jeho červený plášť. Stopár len nezrozumiteľne zamrnčal. Hlboké nádychy mu dvíhali hruď a držali ho pri vedomí.
Miria držala svoju kobylu tesne vedľa jeho čierneho valacha, až sa ich kolená takmer dotýkali. Mal to byť on čo mal dávať pozor na ňu, no ich role sa obrátili.
„Posledná roklina,“ ukazoval mág do diaľky. „A sme tam.“
---
Oblohu zatienili rubínové mračná ako zvesť zla. Traja jazdci stúpali po kľukatej ceste k šedému zámku na kopci. Nikde žiadne pyšné sochy, zlaté erby či vlajky, len nad bránou sa vynímal symbol kosoštvorca vytesaný priamo do múrov.
„Znepokojuje ma tá červená obloha,“ riekol Hedonín zo sedla svojho koňa. „Niečo nie je v poriadku.“
Odpovedala mu Miria: „Mne sa páči. Upokojuje ma.“
„Tak či onak,“ pokračoval mág, „vitajte v sídle Pozemských mágov.“
Z brány sa vyrútil mladík v šedom rúchu a mával rukami. „Veľmajster!“ zakričal. „Veľmajster prichádza!“
Pridali sa ďalšie postavy a niektoré držali metly, sťa by boli vytrhnutí z dennej rutiny upratovania.
Mág Hedonín zosadol z koňa opatrne, no aj tak mu únava podlomila nohy. Zvítal sa so skupinou mužov a žien. Zdalo sa, že všetkých pozná po mene.
Stopárovi vyčerpanie zatočilo hlavou a odľahlá ozvena hlasov sa rozplývala vo vetre. Vysunul nohy zo strmeňov, no tie ostali visieť ako obesené hady. Vyvrátil oči a neprirodzene krvava obloha sa zmenila na rozmazanú šmuhu.
„Hej,“ oslovila ho Miria z chrbta svojho koňa. „Erlyn, si v poriadku?“
Posledné zvyšky jeho triezvej mysle pohltila temnota. Bezvládne sa zošuchol zo sedla a dopadol na prašnú cestu ako vrece.
---
V mysli mu rezonovali zvláštne hlasy. Výkriky mnohých utrápených duší kričali, akoby boli lapené v ohnivej pekelnej rieke.
"Stačilo, aby si mi ju priviedol," povedal povedomý hlas muža. "Teraz sme na pokraji katastrofy s nepredstaviteľnými následkami."
Slová zanikli v prázdnote.
Z tmy sa k nemu napriahla ruka ženy. Potom prešli temným závojom popolavé vlasy.
Niečo ho ťahalo preč do sveta zahynutých, akoby sa naplnil jeho čas. Sladké uvoľnenie smrti ho zbaví všetkej ľudskej viny. Jeho hriechy budú odpustené.
„Erlyn,“ oslovila ho. „Nechoď. Neopúšťaj ma. Potrebujem ťa.“
Jeho duša letela ohromnou rýchlosťou. Preťala krvavú oblohu ako mocný blesk počas búrky.
---
Otvoril oči. Ležal na posteli v malej skromnej izbe so šedými stenami. Stála tu len jedna skriňa a malý stolík s drevenou stoličkou.
Pomaly sa posadil. Mal na sebe len spodné pradlo. Jeho zranené stehno niekto obviazal bielou gázou.
„Ach,“ zastonal keď sa pokúsil vstať. Rana ho bodla ako nôž.
Na stoličke ležalo poskladané jeho oblečenie a cez operadlo visel prehodený červený plášť. Pošva s mečom sa opierala o stenu vedľa skrine. Kožené topánky čakali pri dverách.
Nazrel von jediným oknom v izbe. Naskytol sa mu výhľad na zámockú záhradu. Niekoľko osôb v šedých rúchach zametalo chodníčky, trhalo buriny zo záhonov či strihalo kríky.
Jeho pohľad upútala krvavá obloha, ktorá sa až nápadne podobala na tú v Záhrobných horách. Hladný žalúdok zreval ako netvor. Obliekol sa, omotal okolo pásu kožený opasok, upravil pošvu s chladnou oceľou a napokon si cez plecia prehodil plášť.
Otvoril dvere izby a vyšiel na chodbu.
„Tak ste hore?“ spýtal sa ho mladý muž v sivom rúchu. „Mám vás odviesť do jedálne.“
Stopár len prikývol.
„Poďte za mnou.“
---
Keď prechádzali chodbami zámku udrela mu do očí prehraná skromnosť tohto miesta. Holé šedé steny nezdobili žiadne obrazy či sochy a ani podlahu nezakrývali koberce. Za to však bolo všetko čisté a pozametané. Nikde ani náznak po špine či prachu.
„Kde je Hedonín?“ spýtal sa stopár.
„Veľmajster má poradu,“ odvetil mu mladík.
„Takže veľmajster,“ zamrmlal si pre seba.
„A sme tu,“ riekol mladý muž a otvoril dvojkrídlové dvere.
Dve desiatky drevených stolov boli perfektne zarovnané v dvoch radoch, takmer ako v jedálenskom bloku v kasárňach. Len hŕstka ľudí v šedých rúchach tu konzumovala jedlo. V jednom okienku kuchár vydával stravu a druhé okienko slúžilo na odkladanie špinavého riadu.
„Nech sa páči,“ prehovoril mladík. „Tam vám dajú jedla koľko vám hrdlo ráči. Môžete sedieť kde chcete. Riady sa potom odnášajú tam.“
„Ďakujem,“ odvetil Erlyn.
„Ja budem musieť ísť. Musím vytrieť podlahy. Dobrú chuť.“
Stopár zamieril k okienku na výdaj stravy. Oviala ho lahodná vôňa jedla. V kuchyni syčali grily, na ktorých sa pieklo mäso a z kotlíkov stúpala para. Privítal ho objemný plešatý muž v zástere, ktorého hornú peru zdobil hustý fúz pripomínajúci metličku na prach.
„Ty nevyzeráš ako tieto trasorítky,“ oslovil ho chlap. „Ja som tu hlavný kuchár. Čo si dáš, muž v červenom?“
„Čo máš?“
Kuchár si ho premeral skúmavým pohľadom. „Presne viem, čo ti bude chutiť.“ Otočil sa do kuchyne a naberal jedlo.
Stopár sa zatiaľ opieral o pult a pozeral sa po jedálni. Všetci prítomní potichu a zamyslene jedli, sťa by nechceli svoju pozornosť venovať čokoľvek inému ako svojmu tanieru.
„Tu to máš,“ povedal kuchár a vyložil tácku. Bol na nej tanier s pečenou klobásou, chlieb, miešané vajíčka a miska s fazuľovým prívarkom. Nechýbal ani pohár vody. „Nech ti chutí.“
„Som vďačný,“ odvetil Erlyn.
Kuchár len mávol rukou. „Mne neďakuj. Všetko to platia títo pobláznení čarodejníci. Ja tu len varím. Keď doješ nezabudni odniesť tácku tu vedľa k okienku. Nič nesmie ostať na stoloch. Títo ľudia sú poriadkumilovní.“
„Rozumiem.“
Erlyn zobral svoju tácku a našiel si miesto pri prázdnom, kde si sadol na tvrdú lavicu.
Dokonalé požehnanie chutí sa mu rozplývalo na jazyku. Túto stravu pripravil kuchár s láskou k remeslu. Čosi tak dobré snáď nejedol ani v najlepších hostincoch.
Uvoľnil si opasok o jedno očko. Hľadel do prázdneho taniera a premýšľal nad niečím, čo ho sužovalo už dlhšie. Ako ho dokázal nájsť cudzí stopár v meste Tarla?
„Hm,“ zamyslel sa nahlas klepkajúc prstami po stole.
„Ale!“ niekto skríkol.
Stopár sa obzrel na chudého a strapatého muža. Hrbil sa a ramená niesol spustené. Halena na ňom visela voľne, sťa by mu bola priveľká.
„Riff?“ prekvapil sa Erlyn. „Čo tu robíš?“
Čudák Riff si prisadol ku stolu. „Ušiel som z mesta.“
„Prečo?“
„Skoro ma zabili,“ odpovedal. „Musím ťa varovať, Erlyn. Jeden stopár, nikdy som ho nevidel, zničil moju dielňu. Chcel ťa vystopovať.“
„Neskoro,“ odfrkol.
„Neskoro? Ako to?“
„Ten stopár je mŕtvy.“
„Tak to bolo rýchle,“ zhodnotil Riff.
Červený stopár mu uprene hľadel do očí. „Čo na mňa našli?“
„No... Neuveríš, ale boli to mince, ktorými si mi zaplatil.“
„Mince,“ zašomral Erlyn. Lesklé zlatky sa stali jeho jedinou motiváciou a napokon ho zradili.
„Hej,“ zamával rukou Riff. „Si tu?“
„Som.“
Chudý muž mykol plecami. „O všetko som prišiel. Preto som prišiel k pozemským mágom. Môžem tu v kľude študovať. Majú obrovskú knižnicu. Videl si ju?“
„Nie.“
„A ty tu čo robíš? Toto je to posledné miesto, kde by som ťa čakal.“
„Práca.“
„No nič,“ riekol Riff a vstal. „Neviem koľko tu vydržím, lebo všetko musí byť vzorne čisté a usporiadané. Včera som neodložil knihy na miesto a potom som počúval prednášky o tom ako je dôležité byť poriadkumilovný.“
„Mhm, zamrmlal Erlyn. Nevnímal okolie, sedel za stolom akoby k nemu prirástol. Pustými očami hľadel do prázdna.
Pri pohľade na zamysleného stopára Riff mávol nedbalo rukou a zamieril preč z jedálne.
Erlyn po nejakom čase, ktorého dĺžku nedokázal určiť, potriasol hlavou. Zahnal prúdy myšlienok a vtedy si uvedomil, že stále cíti stopy ženy.
---
Jemná esencia doviedla stopára do záhrady ukrytej medzi zámockými múrmi. Pomedzi záhony a okrasné kríky viedli dláždené chodníčky. Nikde nebol ani len spadnutý list či zrnko prachu. Obloha stále krvácala, akoby predpovedala nenavrátiteľné utrpenie, ktoré sa rútilo do sveta živých.
Popolavá žena Miria sedela na jednej z lavičiek a pozerala na rôzne kvety v záhonoch.
„Môžem?“ spýtal sa Erlyn.
Potľapkala po lavičke a on si k nej prisadol.
„Vieš,“ spustila Miria, „že si skoro zomrel?“
Zakýval nesúhlasne hlavou. Len matne si spomínal na temnotu čo ho obklopila keď sa zrútil z koňa.
„Zachránila som ťa,“ pozrela mu do tváre očami šedými ako popol v pahrebe.
Stopár mlčal.
„Nič mi na to nepovieš?“
„Ďakujem ti,“ odpovedal napokon.
Svoju pozornosť obrátila na kvety. „Hedonín niečo urobil. Už nepočujem tie hlasy ani necítim tlak na hrudi. Je to tak zvláštne. Cítim sa ako normálna žena.“
„Ako sa mu to podarilo?“
„Zahnal ich s pomocou starších mágov. To sú tí, čo nosia hnedé rúcha. Tí čo majú šedé rúcha a všade zametajú sú adepti. Učia sa poriadku a študujú mágiu. Tak mi to bolo vysvetlené.“
„Kde je Hedonín?“
„Neviem, ale vedel si, že on je vlastne veľmajster Pozemských mágov?“
„Mal som také tušenie,“ odpovedal Erlyn.
Pritisla sa k nemu bližšie. Chytila ho za ruku. Potom si zložila hlavu na jeho rameno.
Jeho prvá intuícia mu hovorila, aby ušiel, ale on opätoval jej stisk. Cítil jemný zamatový dotyk. Snáď by si mohol dovoliť trochu ľudských citov. Jeho srdce na neho hralo triky odkedy ju prvýkrát počul vo svojej hlave a vnímal jej myšlienky.
Miria potichu prehovorila: „Chodila som sa pozerať ako spíš. Bála som sa, že sa nezobudíš.“
Erlyn zomkol pery v mlčaní.
„Zase nič nehovoríš,“ povedala sklamane so smútkom v hlase. Pustila jeho ruku a odtiahla sa. „Pozri sa na tieto kvety,“ otočila smerovanie rozhovoru. „Sú ako ja, alebo nie?“
„Nerozumiem otázke.“
„Veď ja som kvet bez duše. Majú kvety dušu? Podľa mňa nie. Nemám ju ani ja.“
„Si živá,“ odpovedal Erlyn, „a preto ju máš.“
Práve k nim prichádzal šedivý muž v hnedom rúchu. Bol to mág Hedonín.
„Nerád vás dvoch ruším,“ prihovoril sa im, „ale musím hovoriť tuto so Stopárom.“
Erlyn vstal. „Počúvam.“
„Poď za mnou. Porozprávame sa v mojej pracovni.“
Stopár venoval popolavej letmý pohľad. Ona mĺkvo prikývla.
---
Kráčali šedou chodbou keď Hedonín odrazu zastavil. Chumáč prachu mu preklal oči.
„Adepti!“ zakričal na skupinku mladých mužov v šedých rúchach, ktorí zametali na druhom konci.
Poslušne k nemu pribehli. „Áno, veľmajster?“ povedal jeden z nich.
Hedonín ukázal prstom do rohu. „Zle ste pozametali. Čistota je základ všetkého. Len čistá myseľ dokáže ovládať magické sily. Len v čistom priestore sa dokáže človek sústrediť. Jedna zlá myšlienka a mágia sa môže obrátiť proti vám. Keď nedokážete vyčistiť hmotný priestor, ako myslíte, že bude vyzerať priestor vo vašej hlave?“
Mladíci len prikyvovali a ihneď začali horlivo zametať.
„Pokračujeme,“ riekol Hedonín a vykročil.
Stopár ho nasledoval.
---
Pracovňa veľmajstra sa nachádzala vo veži na treťom poschodí. Na stole spočívala otvorená kniha, zarovnaná k hrane. Ďalšie knihy driemali na policiach. Otvoreným oknom dnu prenikalo pochmúrne svetlo a jemný závan zelených lúk.
„Takže,“ rozprával Hedonín, „ako sa cítiš, stopár? Verím, že dobre.“
„Žijem,“ odvetil stroho Erlyn.
„Dal si nám zabrať, ale zachránili sme ťa. Mám dojem, že najväčší podiel na tom mala naša drahá Miria.“
„Ďakujem.“
Hedonín mávol rukou. „To nestojí za reč.“
„O čom sa chceš rozprávať?“
„Je toho tak veľa, že sám neviem kde začať.“ Mág sa pozrel do prázdna, sťa by ho čosi vo vnútri trápilo. „Spolu so staršími sme stabilizovali Miriu.“
„Takže si veľmajster Pozemských mágov,“ zhodnotil Erlyn.
„Moje postavenie nie je dôležité,“ reagoval Hedonín. „Poďme k veci. Najlepším mágom sa podarilo zahnať tú skazenú energiu, ktorá sprevádza našu Miriu. Všimol si si červenú oblohu?“
„Áno.“
„Pamätáš sa čo som ti hovoril o podstate Flos Miria?“
„Matne.“
„Človek bez duše nemá čo hľadať medzi živými. Hovoril som ti, že vlákna existencie sú ako rieka. A niekto na tej rieke postavil hrádzu, ktorá skôr či neskôr pretečie. Presne to sa deje. Tá sila za pomoci ktorej vytvorili Miriu začína pretekať do nášho sveta.“ Hedonín sa odmlčal. Povzdychol si a pokračoval: „Študoval som Záhrobné hory a preto viem, že Miria je stelesnená skaz, rovnaká ako tá, ktorá zničila Záhrobné hory. Ona je zbraň nepredstaviteľnej deštrukcie.“
Prievan vtrhol dnu a zašuchotal stranami knihy na stole. „Ako je to možné?“ opýtal sa stopár.
„Prekliaty posmrtný mág na niečo prišiel. Ako... To ti nepoviem. Nevedia to ani starší. Pravda je však taká, že skôr či neskôr Miria, naša drahá kvetina bez duše zničí všetko živé. Celé pohoria, zalesnené kopce, každé steblo trávy, to všetko nenávratne umrie. A my tiež.“
Erlynovi skamenel jazyk a jeho tvár potemnela.
„Stopár,“ oslovil ho mág. „Všimol som si, že Miria má k tebe blízko. Videl som ako sa na teba pozerá, ako túži po tvojej blízkosti. Je veľmi dôležité, aby si sa nezahrával s jej citmi.“
„Nič také nerobím,“ ohradil sa Erlyn mierne zaskočený smerovaním rozhovoru.
Karhavý tón veľmajstra naostril slová: „Čo o tebe vie? Spojili ste sa len preto, lebo si ju chcel vypátrať za peniaze. Nie je múdre zahrávať sa s jej citmi.“
„Neprišiel som si pre milostnú radu,“ odsekol Erlyn.
„Hovorím ti to preto, lebo akákoľvek duševná nerovnováha môže zrýchliť jej... Únik energie.“
„A čo s tým budeme robiť?“
Hedonín si povzdychol a prešiel k oknu. Nadýchol sa čerstvého vzduchu a pozrel sa hore na krvavú oblohu. „Ja neviem,“ priznal. „Musím sa poradiť so staršími.“ Náhle sa otočil. „Nechal som zavolať rytierov od miestneho baróna. Potrebujeme posilniť obranu sídla.“
„A čo Patris?“ pýtal sa Erlyn. „Posmrtný mág možno dokáže tie sily zastaviť.“
„Možno,“ prikývol Hedonín. „Ale kde ho nájdeme? Budeme mu môcť veriť? A hlavne neviem či je múdre našu drahú Miriu zveriť do rúk tak morálne chabému človeku.“
„To je pravda.“
„Dobre,“ pokračoval veľmajster Pozemských mágov, „drž sa pri našej kvetine. Dávaj na ňu pozor. Za žiadnych okolností sa jej nesmie nič stať. A opatrne s citmi.“
„Neviem za koho ma máš,“ odfrkol Erlyn.
Hedonín k nemu prešiel a položil mu dlaň na plece. „Neber to osobne, ale ty si emocionálne vyprahnutý človek, stopár. Vieš, že je to tak.“
On len neveriacky pokrútil hlavou.
„A ešte niečo,“ dodal Hedonín a zložil ruku z jeho ramena. „Ten tvoj známy, Riff, skús mu dohovoriť, aby si upratal izbu. Robí to zlý dojem na adeptov.“
„Pokúsim sa.“
„Ďakujem ti. Teraz musím ísť na poradu.“
„Samozrejme.“
---
Erlyn zvyšok dňa strávil chodením po sídle a premýšľaním. Rozhovor s Hedonínom na neho doľahol až tak, že si to sám pred sebou nechcel priznať.
Neskôr podvečer si sadol na posteľ vo svojej izbe. Stena priťahovala jeho zrak, akoby to bolo plátno s výjavmi jeho života. Tváre ľudí čo skonali jeho rukou sa zahalili do hmly, mihali sa pred ním a no nedokázal zachytiť ich podobizeň. Všetko sa zdalo byť vzdialené, sťa by jeho spomienky a všetky mŕtve duše boli len snom, ktorý sa rozplýval ako dym nad ohniskom.
Niektorých zabil holými rukami, iných obral o život ostrým meča. Záležalo na tom vôbec? Minulosť už nezmení.
Doľahla na neho únava. Mäkká posteľ ho objala ako oblak, zavrel oči a jeho dych sa spomalil.
---
Ráno všetky pochmúrne myšlienky stíchli, za to sa však ozval jeho hladný žalúdok.
Erlyn zamieril do jedálne. Pri stoloch posedávali ženy a muži v šedých rúchach. Konzumovali jedlo v tichosti, len tu a tam sa ozval šepot, či buchnutie pohára.
„Dobré ránko,“ pozdravil sa spoza okienka objemný kuchár s hustým fúzom a na pult vyložil tácku plnú jedla.
„Podobne,“ odvetil stopár. Pri pohľade na vajíčka a čerstvý chrumkavý chlieb mu hlad zovrel žalúdok ešte väčšmi.
„Vyzeráš byť skúsený,“ hovoril kuchár. „Čo si myslíš o tej krvavej oblohe?“ Poklepal si prstom po spánku. „Ja niečo tuším. Ty s tým máš niečo spoločné, že? Chodíš tu v červenom plášti s mečom za opaskom.“
„To je otázka na mágov,“ odpovedal Erlyn. „Ja som to nespôsobil.“
Kuchár sa naklonil bližšie, až mu takmer trčala hlava z okienka. „A počuj ešte. Vraj sa po okolí zakrádajú nejaké Červené tiene, alebo čo. To sú ti voľáke tvory? Alebo démoni?“
Päsť sa zovrela v hneve. „Hrdlorezi.“
„A čo tu chcú?“
Erlyn mykol plecami.
Kuchár zase mávol rukou. „Sral to pes. Celý svet sa na kravskú riť obracia. A dobrú chuť.“
„Ďakujem.“ Stopár zobral svoju tácku a zamieril k stolu, pri ktorom nik nesedel. Adepti v šedých rúchach sa pomaly rozchádzali.
„Hej,“ ozval sa hlas. Prisadol si k nemu chudý Riff. „Dávajú tu dobré porcie. Možno konečne priberiem.“
„Pochybujem.“
Omrvinky sa natrúsili po stole a Riff prehovoril s plnými ústami: „Tie prekliate tiene sú už tu. Počul si? Nedajú pokoja.“
Erlyn prikývol.
„Čo s tým budeme robiť?“
„Nič.“
„Akože nič? Naposledy ma skoro zabili.“
„Riff,“ zagánil na neho. „Chcem sa najesť.“
„Dobre, už som ticho.“ Riff otvoril ústa aby prehovoril, no keď videl stopárov nezáujem tak radšej mlčal a zmietol omrvinky zo stola na zem.
Práve k nim prišiel mladík v šedom. „Prepáčte, vážený hosť,“ prihovoril sa k Riffovi.
„Čo...“ prehltol sústo. „Čo chceš?“
„Upracte po sebe. Musí tu byť poriadok.“
„A ty si tu na čo? Nechodíte tu vy s metlami?“
„Ach,“ povzdychol si mladík. „Poriadok musí byť. Upracte si prosím a odneste tácku. Včera ste ju nechali na stole.“
„Veď dobre,“ zamával rukou, aby ho odohnal, sťa by bol len otravná mucha. „Choď. Upracem.“
„Ako si želáte,“ riekol úctivo mladý muž. Zvrtol sa a kráčal preč.
Erlyn prevzal slovo: „Nebuď na nich drzý. Poskytli ti útočisko.“
„Stále otravujú,“ frflal Riff a rozhadzoval rukami. „Poriadok sem, poriadok tam. Vraj si mám izbu upratať. Ja im hovorím, že mám organizovaný bordel.“
„Riff, počúvaj ma.“
„No.“
„Urob si poriadok v izbe. Nie je to tak ťažké.“
Riff hodil rukou, akoby chcel odplašiť zahnať stopárove slová. „Čosi ma napadlo. V kľude jedz a ja ti niečo poviem, dobre?“
„Mhm,“ prikývol stopár s plnými ústami.
„Keď ma napadli tiene v meste a vtrhli do mojej pracovne, tak sa mi podarilo jednému šlohnúť nôž. Ani neviem ako. Jednoducho sa to celé strhlo tak rýchlo, že som ho uchmatol a ušiel.“
Erlyn prehltol sústo a spozornel.
„Čo keby som ťa s tým nožom spojil a ty vypátraš tiene, ktoré sa tu vraj po okolí potulujú. Zabi tých hajzlov čo ma vyhnali z mesta a už nikdy si od teba nevypýtam ani zlatku za moje služby.“
„Dojedzme a potom,“ hovoril stopár. „Ale jedna vec mi uniká.“
„Tebe niečo uniká?“ odfrkol posmešne Riff. „Čo také? Hádam nie moč!“ skríkol akoby bol kdesi v krčme a ešte si aj pri tej poznámke buchol päsťou po stole.
Stopárovi to vtipné neprišlo. „Hovoril si, že ti dielňu zničili tiene.“
„No, áno.“
„Ale ten cudzí stopár pracoval pre posmrtného mága. Prišiel do tvojej dielne aj s červenými?“
„Ja neviem kto bol kto a kto je s kým. Boli tam tiene a cudzí stopár. Nikdy som ho predtým nevidel.“
Erlyn sa zamyslene pozrel do taniera, akoby v ňom hľadal pravdu. „To by znamenalo, že posmrtný mág sa dal dokopy s tieňmi.“
Erlyn a Riff zjedli všetko čo mali na tanieroch. Potom tácky odniesli k okienku.
---
Posteľ rozhádzaná, po zemi sa povaľovalo oblečenie, kožené vaky, knihy a dokonca aj nejaké taniere. Zo sviec ostal len roztopený voskový sliz prilepený na povrchu stola. Jedna stolička ležala spadnutá na zemi.
Riff sa prehrabával v kope vecí na zemi. „Ten nôž bol tu.“
„To je ten tvoj organizovaný bordel?“
„Mám ho,“ riekol víťazoslávne. V ruke držal celkom jednoduchý nôž, akým si sedliaci krájali slaninu. „Si pripravený?“
„Som.“
„Dobre.“ Riff zavrel očí a zašomral nezrozumiteľné slová.
Stopárovi sa zježili chlpy na celom tele v sile známej energie. Vnikala do neho esencia iného človeka. Celá miestnosť sa otriasla. Skriňa sa posunula sama od seba a stôl poskočil na mieste.
„Úf,“ otriasol sa Erlyn.
„Máš to?“ spýtal sa ho Riff.
Stopár prikývol.
„Ideš hneď aj loviť?“
„Stopovať. Ako vyzeral ten muž?“
„Mal dlhé hnedé vlasy, toľko si pamätám. Viac neviem.“
Erlyn neodpovedal. Odišiel z izby.
---
Červený stopár zamieril do vyprázdnenej zámockej záhrady a sadol si na lavičku. Stromy a okrasné kríky šuchotali pokojom, ktorý dovolil jeho mysli sústrediť sa na novú stopu. Vystaval mentálne bariéry a opatrne skúmal povahu esencie, ktorú pohltil. Patrila mužovi, ktorý neoplýval žiadnym výnimočným nadaním.
Erlyn sa mykol a prudko sa otočil.
Prichádzala k nemu šedovlasá Miria. Teraz si uvedomil, že cíti dve vlákna naraz.
„Prišiel si za mnou?“ Prisadla si na lavičku.
„Áno.“ Jeho oči hľadeli na páperovú tvár, akoby nedokázali uveriť tomu, že tak krásna žena mohla byť len výplodom nechutného experimentu posmrtného mága. „Nedovolím,“ hovoril Erlyn, „aby sa ti niečo stalo. Nikto ti neublíži.“
Usmiala sa na neho a zložila si hlavu na jeho rameno. „Viem.“
„Hovoril ti niečo Hedonín?“ vyzvedal ďalej stopár.
„Nič také. Spolu s nejakými staršími mi kladie otázky.“
„Aké?“
„No, že ako sa cítim a tak.“
„A ako sa cítiš?“
„Dobre,“ odpovedala mu. „Hlavne keď som pri tebe.“ Náhle vstala a jej pery sa usmiali. „Na druhej strane zámku sú útesy, z ktorých je pekný výhľad. Chceš sa tam ísť so mnou pozrieť?“
„Poďme.“
---
Na západnej strane za múrmi sídla sa nachádzal skalný výbežok, z ktorého sa naskytal dych berúci výhľad na zdanlivo nekonečné zelené pláne v doline.
Vánok sa pohrával s popolavými vlasmi. „Našla som to tu náhodou. Takmer nikto sem nechodí.“
Erlyn striehol navôkol ako sokol. Opustili bezpečie sídla, no keď si uvedomil, že jediná schodná cesta sem viedla cez vratkú bráničku, tak sa upokojil. Jedine, že by si niekto dal námahu a vyliezol ekvivalent štyroch poschodí po skalnej stene.
Krvavá obloha priťahovala pohľad popolavej ženy, akoby ju volala. „Viem, že by som nemala existovať. Viem, že nie som skutočná. Nemám minulosť a možno ani budúcnosť. Viem, že krv sa po oblohe leje kvôli mne.“ Urobila krok k Erlynovi. „Moje city sú ale pravé. Moje srdce bije a som živá.“
Objala ho pevne a on zase ju.
Jej dotyk ho hrial na hrudi. Bola to pre neho senzácia, s ktorou sa ešte nikdy nestretol. Jeho duša sa dostala do stavu pokoja a mieru. Aspoň na krátku chvíľu, až kým si spomenul na to, čo musí vykonať.
Erlyn sa od nej odtiahol. Pohľad do jej očí ho oberal o triezve myšlienky. „Miria,“ prihovoril sa k nej keď si spomenul na slová Hedonína. „Čo o mne vlastne vieš? Som... zlý človek.“
„Nie,“ reagovala popolavá. „Mohol si ma zajať a vrátiť mágovi, ale neurobil si to. Zahodil si celý svoj život kvôli mne. Prečo?“
Červený plášť sa chvel vo vane, vlasy farby slamy sa šuchorili, pery mlčali.
„Nepotrebujem tvoje slová, aby som poznala odpoveď,“ povedala s úsmevom. „Poďme sa venovať niečomu inému. Pozri sa tam,“ ukazovala prstom kamsi do diaľky na nejakú farmu, ktorá odtiaľto nevyzerala byť väčšia než špendlíková hlavička. „Vidíš tam tie ovce ako sa pasú? Koľko ich podľa teba je?“
„Hm,“ zamyslel sa Erlyn a prižmúril oči. „Neviem. Sto?“
„Pff,“ mávla rukou Miria. „Že sto. Na to si ako prišiel. Je ich dvadsaťdva. Spočítala som ich už minule. A teraz ty. Daj mi nejakú otázku.“
„Koľko fariem je na tejto strane doliny?“
Miria ich začala počítať a potichu si pri tom čosi šomrala: „Dve... Tri... tam vľavo sú... ešte tam a tam. Vidím ich tu štrnásť.“
„Zle.“
„Ako to?“
„Tam je ešte jedna. Na kraji lesa. Vidieť len strechu nad stromami.“
„Nevidím,“ odvrkla Miria.
Erlyn sa postavila za ňu, chytil ju za ramená a otočil ju správnym smerom. „Už vidíš?“
„Aha, áno.“
Stopár si tú poslednú farmu všimol len preto, lebo tam viedla stopa neznámeho darebáka z Červených tieňov. Bola to jeho destinácia. „Mali by sme sa vrátiť,“ navrhol.
„Máš pravdu,“ prikývla na súhlas popolavá. „A prídeš večer za mnou?“
„Budem mať ešte nejakú prácu.“
Ona len mykla plecami. „Dobre,“ riekla. „Tak sa uvidíme zajtra.“
Erlyn prikývol. „Zajtra.“
Opustili spolu skalný útes a vrátili sa do sídla.
---
Bol už podvečer keď stopár vychádzal hlavnou bránou von zo sídla Pozemských mágov. Minul dvoch rytierov v plnej zbroji, ktorí tam držali stráž a zachytil útržok ich rozhovoru.
„Tá krvavá obloha je vraj prekliatie od bohov,“ hovoril jeden.
„Pff,“ mávol rukou druhý. „Sprostosti. To určite len niečo skúšajú títo mágovia. Prečo by nás sem inak barón poslal?“
„Možno,“ mrmlal ten prvý. „A možno nie.“
Obaja hľadeli na skazonosné nebo a vôbec nevenovali pozornosť mužovi v červenom plášti.
Erlyn schádzal dole kopcom kľukatou cestou. Slnko zapadalo za sídlom a vrhalo dlhé tiene jeho múrov. Celá dolina nabrala tajomný rubínový nádych. Bolo to zvláštne a impozantné, až z toho chodil mráz po chrbte. Aj ten najprostejší sedliak si musel domyslieť, že niečo nie je v poriadku.
Teraz musel zísť z kopca do doliny a obísť celé sídlo. Prašnými cestami sa dostane k tej farme, ktorú videl zo skál spolu s Miriou. To je jeho cieľ.
Čím dlhšie kráčal tým viac cítil bolesť v stehne, no dokázal ju ignorovať. Všetky jeho zmysly postupne nahrádzali stopárske pudy.
---
Noc tmavá ako najhlbšia roklina bezpečne ukrývala červeného stopára, ktorý sa spoza stromu pozeral na malú farmu. V dvoch oknách na prízemí žiarilo svetlo z mihotavých sviec.
Vnútri cítil prítomnosť muža, ktorého esenciu niesol v sebe. Bol tu správne.
Trpezlivo čakal a premýšľal ako celý svoj čin vykoná. Zatiaľ napočítal štyroch mužov. Bezpochyby všetci patrili k tieňom, čo poznal to podľa ich chôdze a celkového vyžarovania osobnosti.
Táto farma vyzerala, akoby patrila celkom bežnej sedliackej rodine, avšak nebolo po nich ani stopy. Buď túto usadlosť vždy okupovali tiene a využívali ju kto vie na čo, alebo odtiaľ pôvodnú rodinu vyhnali.
Erlyn pevne zovrel rukoväť svojho meča. Hlavou mu preblysla tvár popolavej ženy. Povedal sám sebe, že pošle na druhý svet každého kto sa jej čo i len pokúsi ublížiť. Ako niekto mohol vytvoriť ľudskú bytosť, dať jej city, charakter a hlavne život, len aby ju potom použil ako zbraň? Prečo sa niekto hral na boha a stvoriteľa? Kto mal na to právo?
Ktokoľvek v tom mal prsty musel skonať. Nikto ju nedostane.
Vykročil smerom k farme.
Dalo by sa povedať, že aj on sa bude hrať na boha a rozhodne svojim mečom o živote a smrti druhých. Nahováral sám sebe, že toto je spravodlivosť a obhajoba práva existencie jednej ženy s vlasmi farby popola.
Bude rýchly a účinný. Nepotreboval klásť žiadne otázky ani hľadať odpovede.
Jeho pozornosť upútala menšia drevená stodola. Z pootvorených vrát vyžarovalo jemné mihotavé svetlo.
Prikradol sa k nej a nazrel opatrne dnu.
Krv na podlahe zrkadlila plameň roztopenej sviece položenej na stolci.
Dole pod ním ležali nehybné telá.
Erlyn vošiel do stodoly. Vedľa seba naukladané mŕtvoly patrili akiste rodine, ktorá túto usadlosť vlastnila. Muž, žena a dve malé deti s podrezanými hrdlami. Také zverstvo.
Stopár si tie telá prezrel zblízka. Chlap, pravdepodobne otec rodiny, si musel vytrpieť veľa bolesti. Prezrádzala to jeho zbitá a opuchnutá tvár. Ruky mal ešte stále zviazané lanom.
Aké obludnosti sa tu museli odohrať? Červené tiene boli povestné krutosťou, ale väčšinou svoju silu neukazovali na bežných ľuďoch. To hovorilo len o tom ako zúfalo chceli dostať Miriu.
Nechal sviecu horieť a vyšiel zo stodoly. Posilnený živelným hnevom kráčal v rúšku tmy smerom k sedliackemu domu.
---
V sále plnej sviec a olejových lámp sedeli za veľkým stolom muži v hnedých rúchach. Niektorí mladí, iní starší s vráskami na tvári.
Len jeden z nich stál, veľmajster pozemských mágov Hedonín.
Všetci na niečo nedočkavo čakali.
Dvere sa otvorili. Dnu vošla žena popolavých vlasov odetá v priľnavom modrom oblečení. Predstúpila pred mágov takmer ako trestanec pred sudcov. Všetci si ju premerali pohľadmi, sťa by pred nimi stálo zjavenie z inej dimenzie a nie obyčajná žena.
„Flos´Miria, kvet bez duše, som rád, že si prišla,“ hovoril Hedonín.
Ona nesmelo prikývla. V prítomnosti záhadných mágov sa necítila veľmi dobre. Toto bolo už tretíkrát čo ju sem zavolali. „Tak ako vždy?“ spýtala sa.
„Tak ako vždy,“ odpovedal jej Hedonín. „Prosím posaď sa,“ ukázal na jednu voľnú stoličku pri stene. „Alebo stoj. Je to na tebe. Nebude to dlho trvať.“
Miria si sadla a pohľadom blúdila po celej miestnosti.
Pozemskí mágovia viedli debatu v reči, ktorej málokto rozumel. Dali sa zachytiť slová ako „flos“ a „sine anima“. Tieto zazneli najčastejšie.
Akási zvláštna sila prúdila vzduchom. Miria ju cítila na koži, akoby ju niekto hladkal jemným pierkom.
Takto pokračovali hodnú chvíľu. Mágovia sa rozprávali, vášnivo gestikulovali rukami a očividne pracovali s čarovnými silami, ktorým z celého ľudského pokolenia rozumeli len oni. Hŕstka mužov v prostých hnedých rúchach vládla mocou, ktorá bola nepredstaviteľná aj pre skúsených čarodejov.
Múdrosti, ktoré Hedonín načerpal počas svojho pobytu pri Záhrobných horách prišli vhod. Kolektívne teda pracovali so samotnými vláknami bytia a osudu.
Pre popolavú ženu to už začínalo byť nepríjemné. Uvedomovala si svoju pozíciu aj to, že kvôli nej tam vonku krváca obloha. Prečo sa tak dialo, to už nevedela, a bolo to tak lepšie. Skôr ju zaujímalo kde je ten zlatovlasý stopár Erlyn. Myslela na neho čoraz častejšie.
„Hotovo,“ zahlásil Hedonín. „Ako sa cítiš, Miria?“
„Stále rovnako,“ odpovedala mu.
„Dobre. Ďakujem ti. Môžeš ísť.“
Nebola vôbec v nálade sa niečo pýtať, preto len mlčky vstala, skromne sa uklonila a odišla zo sály.
Hedonín sa potom otočil k usadeným mágom. „Je to čoraz horšie. Nemôžeme tie zničujúce sily držať na uzde dlhodobo.“
Muži v hnedých rúchach začali viesť horlivú rozpravu o tom ako vylepšiť proces a čo vlastne urobiť s kvetinou bez duše. Všetci mali svoj názor. Zhodli sa však na jednom. Keď čím skôr na niečo neprídu, na svet sa vyvalí zničujúca vlna posmrtnej energie.
---
Erlyn otvoril dvere na prostom sedliackom sídle, v jeho ruke sa leskol meč.
Pri stole si všimol muža, ktorý si pod svetlom hrubých sviec prezerá akési papiere a mapy. Presne jemu patril nôž, ktorý viedol jeho stopárske zmysly.
Muž zdvihol pohľad a keď si všimol kto vošiel dnu takmer mu padla sánka. „Hej!“ skríkol a siahol k opasku, no bolo neskoro.
Hrot meča mu prebehol hrdlom skrz-naskrz. Darmo sa chytal rukami rany. Krv divoko vytekala a opúšťala jeho telo. Hruď sa mu dvíhala, no do pľúc mu neprúdil takmer žiaden vzduch. Začínal sa dusiť vlastnou krvou, ktorá stekala dýchacou trubicou a plnila jeho pľúca ako keď niekto plní mech vodou.
Odkašľal si a vypľul slizkú krv zmiešanú so slinami. Pleštil oči na svojho vraha, zatiaľ čo sa mu podlomili sa mu nohy. Ako padal k zemi, treskol si hlavu o roh stola a zrútil sa na podlahu. Naposledy pohol prstami na ruke. Jeho duša sa pobrala do pekla kam patrila.
Zo schodov zbehli ďalší dvaja lotri, aby sa pozreli čo to je dole za rámus. Len čo si všimli cudzinca v červenom stojaceho nad mŕtvolou stuhli ako sochy.
Erlyn sa rozbehol sa priamo k nim ako divá šelma. Čepeľ zaspievala keď letela v prudkom švihu a presekla brušnú dutinu, akoby bola z papiera. Meč pokračoval ďalej v dokonale ladnom pohybe. Na dlažbu dopadla hlava, až potom telo, pričom prvý muž si márne držal brucho. Pomedzi jeho prsty sa drala žlč aj krv a on sa márne snažil zachytiť do dlaní črevá derúce sa von.
Stopár jeho stony ignoroval a obozretne sa rozhliadal. Niekde tu musí byť ešte jeden.
Ako na zavolanie sa otvorili zadné dvere. Dnu vstúpil chlap, ktorý v rukách niesol kýbeľ s vodou. Ten mu od prekvapenia hneď vypadol z rúk a jeho obsah sa rozlial po podlahe.
Stopár k nemu vykročil a pozeral mu pri tom do vystrašených očí.
Ten chudák sa otočil a chcel sa dať na útek, ale nedokázal urobiť ani krok. Netušil prečo, až kým mu pohľad nespadol dole. Z brucha mu trčal hrot meča. Bol napichnutý ako prasa na ražni.
Erlyn ho bodol ešte niekoľkokrát, až kým sa deravý ako ihelnička nezrútil k zemi s nohami v dome a torzom trčiacim cez prah dverí von.
Pri chladnokrvnom vraždení je vždy najdôležitejšie nezaváhať a nedať druhej strane žiadnu šancu na reakciu. Spokojný so svojim dielom utrel svoj meč a odložil ho do pošvy za opaskom.
Necítil ani náznak ľútosti. Títo špinavci ešte obišli dobre. Ich odchod na druhý svet prebehol rýchlo, narozdiel od členov farmárskej rodiny.
Ak sa niekedy dostane do pekla tak ich nájde a zabije znova.
Erlyn prešiel k stolu a začal si pozerať rozložené papiere a mapy. Bola tam nakreslená dolina a všetky cesty aj farmy.
Nebol síce vojenský veliteľ, no tieto mapy vyzerali, sťa by sa niekto snažil zakresliť možné obliehanie sídla Pozemských mágov.
Prehľadal mŕtvych členov Červených tieňov. Prekutal všetky police a zásuvky. Nenašiel však nič. Čakal by nejakú korešpondenciu, alebo zoznam úloh.
Zobral aspoň mapy.
Opustil usadlosť a vybral sa k sídlu. Bude sa musieť podeliť s Hedonínom o nové poznatky.
