Červený stopár

Uprostred noci zaplnili nechválne známy hostinec Brloh veľmi nebezpeční ľudia. Nachádzal sa v chudobnej časti mesta ľudovo zvanej mokrá štvrť. Zbiehali sa tu živly podsvetia. Hrdlorezi, pašeráci a podvodníci každého druhu. Všetci so štipkou pudu sebazáchovy sa tomuto pohostinstvu vyhýbali oblúkom. Avšak pre ľudí nekalých úmyslov predstavovalo toto miesto zlatú baňu na získanie kontaktov.

Tajomný muž v červenej tunike stiahnutej hrubým čiernym opaskom kráčal zadymeným hostincom. Okolo pliec mu visel červený plášť, pod ktorým skrýval pošvu s mečom. Jeho vlasy farby slamy končili tesne pod ramenami.

„Pst,“ zasyčal na neho ktosi.

Muž zastavil a otočil sa.

„Ty si stopár?“ spýtal sa ho vyblednutý šedivý štyridsiatnik v šedom rúchu, očividne vládnuci magickou mocou. Sedel na drevenej lavici pri malom stole. Pred sebou mal pohár vína pochybnej kvality.

„Áno,“ odpovedal muž v červenom.

„Prisadni si,“ riekol mág a potľapkal po stole. „To ja som ťa nechal zavolať. Som Patris tretí, syn Patrisa druhého z rodu posmrtných mágov.“

Muž v červenom sa predstavil: „Erlyn, červený stopár.“ Potom si sadol oproti.

„Počul som,“ spustil bledý mág Patris, „že si najlepší široko ďaleko.“

„To neviem posúdiť.“

„Vidím, že si skromný muž a veľa nerozprávaš.“

Erlyn bez slova prikývol.

„Prejdem teda k veci,“ riekol mág a usrkol si trochu vína z pohára. „Nie je najhoršie, ale poďme k podstate. Potrebujem, aby si našiel jednu ženu.“ Na stôl šmaril poriadne tučný mešec. Podľa toho ako zacinkal v ňom boli zlatky. „Bude to stačiť?“

S Erlynom to ani nehlo. Vypestoval si obozretnosť a preto sa nedal zahliadnuť ani náznak emócie v jeho tvári. „Potrebujem viac detailov.“

Patris sa poobzeral hore a dole po preplnenom hostinci, no nezdalo sa, že ho niekto pozoruje. „Tá žena je pre mňa veľmi dôležitá. Má mnoho predností, možno až príliš. Reaguje na meno Kvetina. Jej povaha je, poviem to tak, nepredvídateľná. Popolavé vlasy, prenikavý pohľad, symetrická tvár.“

„Stratila sa, alebo ju uniesli?“

„To je dobrá otázka. Ušla, ale problém je v tom, že ja nie som jediný, kto ju hľadá,“ povedal a ešte raz sa rozhliadol okolo. Potom sa naklonil nad stôl a stíšil hlas: „Idú po nej ľudia z podsvetia, z toho tam dole, ak vieš čo myslím.“

„Viem,“ odpovedal Erlyn. Dole pod mestom ležali útroby prastarých ulíc, ktoré sa prepadli pod zem. Tie sa stali centrum čierneho obchodu. Existencia toho miesta bola známa len vyvoleným ľudom. Ak sa ktosi zatúlal do nesprávnych končín, živý sa už nevrátil.

Šedivý Patris vyložil na stôl pestrofarebný kamienok, hneď vedľa mešca s mincami. „Toto je jediné, čo ti môžem poskytnúť.“

„Čo to je?“ spýtal sa Erlyn. Chytil kameň medzi prsty a začal si ho obzerať. Po chrbte mu prebehol mráz. Išla z neho akási čarovná moc. Jeho farebnosť pripomínala rozkvitnutú lúku na jar. Rozhodne sa nejednalo o žiaden jemu známy drahokam.

„Tvoja prvá a jediná stopa, ktorú ti viem poskytnúť.“

„Mám ešte otázky,“ povedal Erlyn a pestrý kameň položil na stôl.

„Sem s nimi.“

„Kedy ušla?“

„Dnes ráno už bola preč.“

„Odkiaľ ušla?“

„Z mojej rezidencie predsa. Bývam na kopci.“

„Chcel by som to miesto vidieť.“

Patris sa netváril nadšene. „Obávam sa, že to nebude možné. Počul som, že dokážeš nájsť kohokoľvek aj bez stôp. Toto je veľmi citlivý prípad. Jedná sa o chúlostivú situáciu. Nemôžem ti povedať viac. Vlastne ani nemám čo.“

„Je to tvoja žena? Sestra?“

„Je to moja...“ spustil Patris a odmlčal sa. „Ťažko to vysvetliť, ale znamená pre mňa veľa.“

„Milenka?“ vyzvedal ďalej Erlyn.

„Nie a rovno ťa zastavím. Nemáme veľa času. Musíš ju nájsť skôr ako ľudia z podsvetia. A potom je tu ešte jedna vec. Tá žena nemá veľa času. Ak ju nenájdeš do pár dní, nanajvýš pár týždňov, stratí sa bez stopy.“

„Nikto sa nestratí bez stopy,“ trval na svojom Erlyn.

„Pozri sa, stopár,“ hovoril Patris, „čím menej vieš, tým lepšie pre teba. Nájdi ju a doveď ju naspäť.“

Erlyn váhal. Toto zapáchalo niečím nekalým.

„Prehovorí ťa toto?“ Patris vyložil na stôl druhý mešec. „Štyridsať zlatých plus výdaje. Čokoľvek budeš potrebovať preplatím. Dvesto zlatých keď mi ju dovedieš živú.“

„Dobre,“ súhlasil napokon stopár. Zobral mešce a odložil ich kamsi pod červený plášť. „Vzhľadom na povahu tejto práce však neviem zaručiť presný termín.“

„To je v poriadku. Plne tomu rozumiem.“

Erlyn vstal. Zobral zo stola farebný kamienok. Hneď zacítil jeho magickú povahu. „Uzavreli sme dohodu,“ povedal. Potom sa otočil a vybral sa krížom cez hostinec k východu.

---

Červený stopár kráčal nočnými ulicami mokrej štvrte. Len tu a tam žiarila na stene fakľa, či olejová lampa. Tiene v zákutiach mohli ukrývať zradných ľudí. Erlyn preto držal ruku pripravenú na rukoväti meča. Vedel totiž, že kedykoľvek ho môže niekto prepadnúť. V noci vychádzali do ulíc v tejto časti mesta len lúpežníci, alebo veľkí odvážlivci. Dalo by sa povedať, že on sa radí do tej druhej skupiny.

Patril medzi najlepších stopárov v meste. Jeho práca je obzvlášť nebezpečná. Preto viedol samotársky život a nevyhľadával ľudský kontakt. Nemal priateľov, ženu ani rodinu. Pri jeho remesle by predstavovali zbytočnú záťaž. Nechcel nikoho vystavovať riziku.

Trochu sa však obával svojej novej práce. Rod posmrtných mágov bol veľmi tajomný. Počul len, že sa zaoberajú posmrtnou mágiou. Nikto nevedel, čo to presne znamená. Snáď vedeli priviesť mŕtvych k životu a možno dokázali privolať hordy nemŕtvych.

Erlyn sa zastavil pred domom uprostred nenápadnej špinavej ulice. Zabúchal na dvere.

„Kto je?“ ozvalo sa z druhej strany,.

„Tvoja mama,“ odpovedal Erlyn.

Dvere sa otvorili a vystrčila sa z nich hlava strapatého mladého muža. „Nikto ťa nesledoval?“

„Nie.“

„Poď dnu,“ naliehal strapatý muž.

Erlyn vošiel do domu.

Vnútri bol hotový neporiadok. Na stole žiarili zapálené sviece. Na zemi ležali kopy kníh, všemožné drevené sochy, vrecúška s neznámym obsahom, dýky a hromada iných vecí. Sotva sa tu dalo hýbať bez toho, aby človek o niečo nezakopol.

„Čo chceš?“ opýtal sa strapatý muž. Bol chudý, mierne sa hrbil a v ruke držal akýsi zvitok. Oblečenie na ňom viselo ako na strašiakovi. Pôsobil veľmi zanedbane.

Tento zvláštny mužík sa volal Riff, jeden z mála ľudí, ktorí sa venovali magickým predmetom. Mapoval ich, snažil sa pochopiť ich podstatu a dokonca ich vyrábal. Samozrejme za poplatok. Jeho klientela tiež nepatrila k ctihodným občanom mesta.

„Riff,“ oslovil ho stopár a z vrecka vytiahol farebný kameň. „Niečo pre teba mám. Vieš toto identifikovať?“

Riff zahodil zvitok, ktorý držal len tak na zem a hneď schmatol kameň. „Ukáž sem.“ Pozorne si ho prezeral pod svetlom sviečok. „Tak farebný. Ide z neho mágia, ale... ale... No toto. Nepoznám povahu tej mágie. Ešte som sa s takou nestretol. Odkiaľ to máš?“

„Klient.“

„Predáš mi to? Dám ti desať zlatých.“

„Nie,“ odvetil pohotovo Erlyn.

„A čo teda? Mám ťa s tým kameňom spojiť?“

„Ako vždy.“

„Tak dáš desať zlatých ty mne.“

Stopár vyložil mince na stôl. „Ako inak.“

„Tak počkaj,“ povedal Riff a začal sa prehrabávať medzi hromadami kníh na zemi. „Kde som to dal?“

„Mal by si si tu upratať,“ zhodnotil Erlyn.

„Mám tu organizovaný bordel. Viem presne kde čo mám.“

„Vidím.“

„Tu je to,“ zahlásil Riff. V ruke mal akúsi starú knihu, ktorá sotva držala pokope. Pleskol ju na stôl a začal listovať zažltnuté strany. „Neznáma mágia... kamene, kamene... mám to.“ Chvíľu potichu čítal. „No toto..“

„Čo sa deje?“ zisťoval Erlyn.

„Keďže nepoznám povahu tej mágie,“ hovoril chudý Riff, „tak musím zistiť ako ťa s ňou spojiť. Hovorím ti, že som nikdy nič také nevidel. Ale viem ako na to. Tu sa však píše,“ strčil prst do knihy, „že nakoľko spájam neznámu mágiu, treba čakať vedľajšie efekty.“

„Aké?“

„Neviem. To sa tu nepíše,“ zavrel starú knihu. „Ideme na to?“

Erlyn prikývol.

Čudák Riff zovrel farebný kameň do dlane. Zamrmlal pár nezrozumiteľných slov.

Miestnosť sa otriasla. Jedna krivá polička spadla na zem.

Zvláštna čarovná moc zaplnila izbu. Nebolo ju vidieť, ale dala sa cítiť.

Stopár Erlyn spozornel. Zježili sa mu všetky chlpy na tele. Zhlboka sa nadýchol.

„Hotovo,“ zahlásil Riff a otvoril dlaň. „Čože?“ prekvapil sa.

Z kameňa ostal len šedý prach.

Erlyn sa taktiež prekvapil: „Kde je? Kam si ho dal?“

„Nikam,“ odvetil Riff. „Ostalo z neho len toto.“ Prach vysypal len tak na zem.

„Ako je to možné? Už sa ti niečo také niekedy stalo?“

„Toto je prvýkrát,“ prešiel bližšie k stopárovi. „Je v tebe. Cítim to. Všetka moc z toho kameňa sa preniesla do teba. Ja som ale... No toto.“ Našpúlil pery, prižmúril oči a zamyslene sa pozrel kamsi do stropu. „Ja som ťa len chcel spojiť, aby si ho cítil. Prečo sa premiestnil celý?“

„To mi povedz ty.“

Riff sa strhol a pozrel mu do očí. „Ako sa cítiš? Ha?“

„Ešte neviem,“ odvetil Erlyn.

„No, čo ti na to mám povedať. Neočakávané vedľajšie účinky.“

„Sme hotoví?“

„Áno, ale dávaj si pozor. Budeš mi referovať, čo sa ti stalo a ako sa tá moc prejavila.“

„Možno.“

„Dobre, tak choď loviť, či čo to robíš.“

„Stopujem.“

„Jedno a to isté,“ odbil ho Riff.

Erlyn sa už nenamáhal reagovať. Rozlúčil sa len pokynutím hlavy a potom odišiel z domu von.

---

Byť stopárom nebolo jednoduché. Erlyn oplýval veľmi jedinečnou vlastnosťou. Dokázal sa spojiť s čímkoľvek čo obsahovalo aspoň nejakú magickú esenciu, čo mohlo byť takmer všetko. Magický predmet, živý, niekedy aj mŕtvy človek, či čokoľvek na čom mohla osoba lipnúť. Chcenie a emócie sa dokázali premiestniť do predmetov.

Raz keď túto magickú esenciu vstrebal, dokázal ju cítiť ako stopársky pes. Bol to jeho šiesty zmysel a zároveň tiež dvojsečná zbraň. Cudzia prítomnosť mu presakovala do myšlienok a vedome ju musel oddeliť, čo ho dokázalo mimoriadne unaviť.

Taký viedol život. Niekedy keď vstrebal mocnejšiu mágiu si pripadal, akoby mal rozdvojenú osobnosť. Za tie roky si však vypestoval akúsi imunitu. Začiatky jeho kariéry boli najhoršie. Časom sa naučil vytesniť aspekty emócií a mágie. Niektoré užitočné si zase uchmatol pre seba. Vždy sa radil medzi dobrých šermiarov, ale raz keď pátral po stratenom veľmajstrovi šermu vstrebal do seba magickú esenciu jeho najobľúbenejšieho meča a s ňou aj časť zručností tohto majstra. Odvtedy má reflexy šelmy a šerm mu je vlastný ako dýchanie.

Dnes to však bolo prvý raz, čo sa predmet rozpadol na prach. Sám netušil čo čakať. Už teraz si v podvedomí staval mentálne bariéry, aby do svojej mysle nevpustil čosi cudzie.

Pomaly kráčal nočnými ulicami mokrej štvrte a premýšľal nad ďalším postupom.

---

„Hej,“ ozvalo sa z temnej uličky.

Erlyn zastavil a otočil sa.

Z tieňov vyšli dvaja muži v tmavom oblečení. Neboli to bežní lupiči. Za opaskami ukrývali ostré dýky a z očí im nešlo nič dobré.

„Stopár,“ hovoril jeden z nich. „Počuli sme, že si zobral určitú prácičku. Radím ti, aby si sa jej vzdal. Aj keď o tom nevieš, ale robil si pre nás nejaké roboty. V rámci vzťahov ti kráľovsky zaplatíme. Alebo ešte lepšie bude, keď budeš pracovať zase pre nás.“

„Hm,“ zmyslel sa Erlyn. Svrbela ho dlaň. „A keď odmietnem?“

„To nechceš. Vieš predsa kto v tomto meste vládne, či nie?“

Dostal sa do nebezpečnej situácie. Stopár si musel dať dobrý pozor ako to celé zahrá.

„Páni,“ spustil Erlyn. „Ja...“

Čosi mu vniklo do hlavy. Bol to snáď... hlas? Alebo sa ozval jeho šiesty zmysel? Tak či onak, niečo mu nahováralo, aby sa nezapredal, aby tým dvom neveril. Tento naliehavý pocit mu našepkal, že ide o život a smrť. Prudko zakýval hlavou, sťa by mu to malo pomôcť z hlavy vyhnať tú prítomnosť.

Jeho zaváhanie si všimol jeden z hrdlorezov. „Ale, ale. Čo sa deje? Naša ponuka ti nevonia?“

Erlyn obom venoval pohľad. „Hľadáte tú ženu?“ spýtal sa bez známky emócie. Musel sa premáhať, lebo čosi cudzie mu práve liezlo do podvedomia.

„Rovnako ako ty,“ znela odpoveď muža. Ten teraz vytiahol dýku. „Tak čo? Ideš do toho s nami, alebo nie?“

„Kde ste ju hľadali?“ vyzvedal Erlyn.

„Takže sa nedohodneme, čo?“

„Viete prečo ma volajú červený stopár?“

„Pouč nás, ale nepomôže ti to.“

„Vždy nájdem čo hľadám,“ odpovedal Erlyn. Zovrel do dlane rukoväť meča. „Aj keď musím preliať krv, ale nikto to nezistí, lebo splynie s mojim červeným oblečením.“

„Ha!“ zvolal pobavene jeden z mužov. „Ja že, lebo kradneš ženám spodné prádlo keď majú svoje dni v mesiaci.“

„Hehe,“ zachechotal sa druhý.

Čepeľ zasvišťala vzduchom. Jeden chlap skončil s rozťatým krkom. Aké príznačné na muža, ktorý sa živil tým, že podrezával hrdlá. Spadol na zem a začal sa metať. Za pár chvíľ vykrváca ako sviňa na porážke.

Meč putoval bez ľútosti ďalej. Bol to jeden plynulý pohyb. Druhý chlap skončil s prepichnutou hruďou. Hrot meča ním prešiel skrz naskrz a ž mu vytŕčal z chrbta von.

Erlyn ho mal napichnutého ako špekačku na ražni. Muž padol na kolená a nemo vyvaľoval oči, pred ktorými mu práve prebiehal celý jeho život.

Stopár sa k nemu naklonil a spýtal sa ho: „Kde ste hľadali tú ženu?“

„Kch, kch...“ Chrčal muž.

„Odpovedz a možno ušetrím tvoj malicherný život.“

„P... pri br... bráne.“

„Kto vás poslal?“ zisťoval ďalej Erlyn. „Ste z podsvetia?“

„Sme... červ...“ Muž naposledy vydýchol. Jeho ruky spadli vedľa tela a hlava mu voľne visela. Bol mŕtvy.

Erlyn z neho vytiahol svoj meč. Bez ľútosti si utrel čepeľ do ich odevu a potom ho odložil do puzdra za opaskom.

„Hlupáci,“ poznamenal.

Kráčal preč a nechal za sebou dve mŕtve telá. Nikto sa nebude zamýšľať kto ich zabil a ani prečo. V mokrej štvrti sa podobné veci diali takmer na dennom, alebo lepšie povedané na nočnom poriadku.

Z tohto nepríjemného stretnutia si však zobral hneď dve veci. Ľudia z podsvetia po ňom teraz pôjdu bez ľútosti. Druhá bola tá, že mal stopu kde začať. Vydá sa k hlavnej bráne.

---

Pred bránou panoval aj v noci poriadny ruch. Na múroch plápolali fakle. Znudení strážnici sa ani nenamáhali kontrolovať ľudí. Dnu a von prúdili jednotlivci, ale aj celé skupiny a dokonca aj nejaké vŕzgavé vozy.

Ako sa najlepšie dostať z mesta a nevzbudiť pozornosť? No predsa stratiť sa v anonymnom dave pod rúškom tmy.

Erlyn sa postavil bokom pod prístrešok a pozeral sa ako svetlo z fakieľ vrhá na steny tiene prechádzajúcich ľudí. Mysľou siahol po novej mágii z farebného kameňa. Ak tadiaľto prešla tá tajomná žena, určite ju zacíti. Trochu ho však rušili davy. Toľko rôznych duší.

Uvoľnil viac tej energie a pustil ju do seba. V tom sa otriasol. Zase cítil akúsi prítomnosť. Prišla mu tak fascinujúca. Všetko úsilie musel venovať tomu, aby ju skrotil.

„Úf,“ povzdychol si nahlas. Toto bolo o chlp. Jedinečná magická esencia ho takmer ovládla.

Zistil čo potreboval. Vlákno tej ženy stále viselo vo vzduchu a to znamenalo, že sa pri pátraní má čoho chytiť.

Vykročil teda pomedzi ľudí. Stopa smerovala von z mesta. Snáď by sa dala popísať ako jedno jediné a veľmi jemné pavučinové vlákno. Videl ho však len v mysli.

---

Erlyn kráčal pod nočnou oblohou po prašnej ceste. Ľudí to chodilo o poznanie menej a tak sa stopa sledovala o čosi lepšie. Veľmi dobre vedel, kam tento chodník vedie.

Na pahorku neďaleko hradieb sa nachádzali stajne. Tu si ľudia mohli jednak kone ustajniť pred príchodom do mesta, ale tiež si mohli tátošov požičať. Túto službu prevádzkoval bohatý rod, ktorý kone choval, cvičil a tiež s nimi obchodoval.

Z otvorenej stodoly vyžarovalo svetlo a v tme pôsobilo ako maják.

Stopár vošiel dnu. Presne sem viedlo vlákno.

Vnútri ho privítal mladík so slameným klobúkom a suchým steblom v ústach. Na podporných stĺpoch žiarili olejové lampy. „Zdravíčko, dobrý večer,“ ukázal za seba na odstávky pre kone. Sedlá, brašne, laná a iné jazdecké potreby boli vzorne poukladané popri stene a na stojanoch. „Ráči si pán prenajať koňa?“

„Dobrý večer,“ odzdravil sa Erlyn.

Až teraz si mladík uvedomil, že dnu nevstúpil celkom obyčajný mešťan. Jeho pohľad spočinul na meči, ktorý stopár ukrýval pod impozantným červeným plášťom. Ihneď vypľul suché steblo z úst. „Ehm, pomôžem? Ak tu máte koňa ustajneného tak to je tá stodola vzadu. Ak chcete koňa kúpiť, tak až ráno, keď príde majster.“ Očividne mal prikázané byť úslužný, keď sa ukáže niekto, kto vyzerá dôležito.

„Chcem sa spýtať pár otázok.“

„Áno, samozrejme.“

„Hľadám ženu. Popolavé vlasy, prenikavý pohľad.“

„Nó,“ zamyslel sa mladík. „Neviem o takej.“

„Určite?“

„Žena? Čo ja viem. Chodia sem nejaké.“

„Popolavé vlasy nemá každá,“ riekol Erlyn a pozorne sledoval reč tela toho mladíka. Niečo tu nesedelo.

„Ja... Ťažko povedať, viete ako. Ja som tu od koní.“

Stopár si bol istý, že ten mladý muž klame. Spoznal to podľa toho ako sa obšmietal a tiež z nezvyčajného spôsobu vyjadrovania. „Viem, že tu bola,“ riekol a urobil krok vpred. „Dnes.“

„Nó, fúha,“ zamrmlal mladík a napravil si slamený klobúk. „Viete čo, šéf mi povedal, že o tom nemám nikomu hovoriť, ale...

„Ale?“

„Ale nejaká ženská nám ukradla najlepšieho koňa. Bol to kráľovský valach. Biely ako sneh na môj veru.“

„Ukradla?“ pýtal sa Erlyn.

„Žena popolavých vlasov,“ spustil mladík, „prišla, že chce koňa, že zaplatí a tak. Mala plný mešec. Tak sme koňa hneď osedlali, priviedli a zobrali mince, lenže ohohó, oni v tom mešci neboli mince, ale nejaké hlúpe želiezka a kamienky a čo ja viem čo. Keď sme na to prišli, nechceli sme jej dať koňa. Chcela nás prekabátiť. Vtedy sa to strhlo.“

„Strhlo čo? Hovor.“

„No bola agresívna. Najskôr mávala dýkou a potom zobrala vidly a chcela ma prepichnúť,“ ukázal kamsi do rohy stodoly. „Tamtie. Skoro ma napichla, na môj veru. Skočila na koňa a zdúchla. Preto tu musím trčať za trest. Taká potupa. Vraj si to odpracujem,“ mladý muž sa naklonil bližšie a stíšil tón hlasu. „Ten snehobiely kôň stojí dvadsať zlatých na deň.“

Erlyn získal všetky informácie, ktoré potreboval. Vytiahol mešec a narátal niekoľko zlatiek. „Bude stačiť desať za obyčajného koňa?“

„Za desať je na celý týždeň tamten hnedák v strednom boxe. Keď ho budete mať dlhšie musíte doplatiť pri návrate.“

„Beriem,“ odvetil Erlyn a podal zlaté mince mladíkovi. „Osedlám si ho sám.“

„Samozrejme. Ja pripravím zmluvu.“

Červený stopár osedlal koňa. Chvíľu mu trvalo, kým si nastavil dĺžku strmeňov. Jeho nový hnedák sa zdal byť veľmi pokojnej povahy.

Pri odchode podpísal zmluvu o pôžičke.

---

Mesiac plával na nočnej oblohe a jeho striebristá žiara vrhala na zem slabučký tieň jazdca. Erlyn sa niesol v sedle vystretý a kýval sa do pravidelného kroku koňa. Na prašnej ceste kopytá príjemne klopotali. Sprevádzalo ho fidlikanie cvrčkov z okolitých lúk.

Presne tadiaľto prešla aj tajomná žena. Cítil jej esenciu, ktorá ho viedla vpred ako keď lovecký pes chytí stopu.

Erlyn ju začal profilovať. Buď bola veľmi zúfalá a chcela pred niečím ujsť za každú cenu, alebo pochádzala z cudziny a nepoznala miestne pomery. On sa prikláňal k tej prvej možnosti, nakoľko nikto by predsa nekradol počas dňa a ešte tak okato. Navyše biely valach sa nedal prehliadnuť. Všade bude vzbudzovať obdiv a s ním aj podozrenie. Kto pochádzal z mesta a okolia tiež vedel, že ukradnúť koňa vplyvnému rodu znamená istú smrť.

Mnoho otázok viselo vo vzduchu.

Noc pokročila keď sa stopár konečne dostal do lesov. Bude si musieť odpočinúť. Držanie stopy ho vyčerpávalo.

Našiel vhodné miesto medzi stromami na dohľad od cesty. Koňa uviazal, no sedlo mu nechal na chrbte. Ráno už nebolo ďaleko a on nebude potrebovať veľa oddychu. Taktiež ho tlačil čas.

Sadol si pod strom. Jeho červený plášť mu poslúžil ako prikrývka. Zavrel oči a začal zhlboka dýchať. Ocitol sa v polospánku.

---

Zvláštne energie sa prevalili cez jeho mentálnu obranu. Bol to nával pocitov, myšlienok a údivu. Moc farebného kameňa sa nedala udržať. Stopár stratil kontrolu nad svojim bdelým spánkom a jeho sny sa k nemu začali prihovárať.

Cítil spojenie s akousi bytosťou. Toto nebola obyčajná žena. Vnímal jej pocity. Nutkanie utekať pred niečím život ohrozujúcim prevzalo kontrolu nad zdravým rozumom. Ozývala sa vôľa prežiť. Chaos zvírených myšlienok vytváral pestré obrazce, ktorých farebná paleta bola rovnaká ako ten magický kameň, ktorý pohltil.

Bude sa od toho musieť odpútať, inak sa zblázni. Jeho myseľ nedokázala vstrebať tak prudký nával emócii.

Dosť!

Erlyn otvoril oči.

Sedel pod stromom. Jeho srdce bilo rýchlo.

Vstal a zívol si na plné ústa. Bolo skoré ráno. Cez koruny stromov videl modrú oblohu. Nadýchol sa vlhkého a sviežeho vzduchu. Jeho kôň driemal v stoji opodiaľ. Veľmi si teda neodpočinul. Cudzia energia v ňom sa nedala len tak skrotiť.

Aspoň zistil, že tá žena sa celkom iste bála o život a čosi poriadne otriaslo jej myšlienkami.

Tak či onak, bude sa musieť vydať na cestu.

Odviazal koňa, vyskočil do sedla a pokračoval po stope ďalej. Mierila hlbšie do lesov. Začínal mať zlú predtuchu, lebo táto cesta viedla k Záhrobným Horám.