Ignác sa zobudil uprostred noci. Ležal na posteli v malej izbe na druhom poschodí hostinca.
Rozospatý chcel vyvetrať a tak otvoril okno nad posteľou. Hneď zacítil štipľavý dym. Na konci dediny Poľany horel akýsi dom a z tmy sa ozývali výkriky. Čo sa to dialo?
Mladý Ignác vyskočil na nohy. Chcel si obuť topánky a narazil hlavou do steny.
„Au!“ vykríkol.
V tej tme nevidel vôbec nič a celkom zabudol aj na to, že táto izba je tak malá, že sa do nej sotva zmestila posteľ.
Pozbieral svoje veci, utiahol si opasok a skontroloval meč. Vybehol na chodbu. Tu aspoň svietili malé olejové lampy.
Vyvalil dvere na izbe, kde bývala Mirabel. Bola prázdna.
Zase sa ozvalo kričanie, sťa by niekoho vonku mučili.
Ignác cítil nával zvedavosti. Musel zistiť, čo sa to tam deje. Zbehol teda dole do hostinca. Nikde ani nohy. Na stoloch horeli sviece a všade sa povaľovali taniere s jedlom, akoby ľudia odišli uprostred večere.
„Je tu niekto?“ spýtal sa.
Odpoveďou mu bolo ticho.
Vyšiel z hostinca von a preľakol sa. Obloha žiarila na červeno ako k nej šľahali plamene horiacich domov. Hustý štipľavý dym ho škriabal v hrdle. Nocou sa ozývali výkriky dedinčanov.
Priamo pred dverami do hostinca ležalo telo muža tvárou dole s hrdzavým nožom v chrbte. Ignác na neho hľadel so strachom v očiach. Opatrne do neho štuchol nohou. Ani sa nepohol.
Mladý dobrodruh sa preľakol a začal utekať. Míňal horiace domy a vôbec ho nezaujímalo, čo sa okolo neho deje. Bežal smerom k táboru rytierov. Myslel si, že to bude jediné bezpečné útočisko.
Dobehol na koniec dediny a ostal v nemom úžase. Tábor rytierov pohltili oheň.
„Tam byť!“ ozval sa škrekľavý hlas. „Zdochnúť človek!“
Bol to odporný zelený goblin s palcátom v ruke. Rozbehol sa priamo na mladíka.
Ignác ani nevedel čo robí. Podvedome vytasil meč a švihol, až to zasvišťalo.
Goblin sa uhol. „Ty byť hovädo slepý,“ posmieval sa mu. „Ja teba zabiť a potom upáliť zaživa.“
„Ako ma chceš upáliť zaživa, keď už budem mŕtvy?“ odvetil Ignác pohotovo.
„Čo?“ čudoval sa goblin.
Ignác využil šancu. Zahnal sa celou silou bez rozmyslu.
Presekol goblinovi krk. Ten spadol na kolená a z rúk mu vypadol palcát. Držal sa za hrdlo no márne. Krv mu pretekala pomedzi zelené prsty.
Ignác sa chcel rozbehnúť preč, no v tom mu okolo hlavy preletela ohnivá guľa. Cítil jej pálivú žiaru na líci. Čo to bolo?
Potom si na svetle plameňov všimol ďalšieho goblina. Tento držal v ruke dlhú palicu s lebkou na konci. Z ničoho nič sa tej lebke rozžiarili očné jamky, akoby v nich horeli sviece. Ohnivá guľa o veľkosti ľudskej päste preletela vzduchom.
Sotva sa jej uhol. Guľa ho minula a rozplynula sa kdesi za ním. Goblin k nemu pomaly kráčal a mával svojou palicou. Lebka sa znovu rozžiarila. Čoskoro vyletí ďalšia ohnivá guľa. Čo však bolo horšie, práve sa k nemu rútila skupinka hnusných zelených útočníkov.
„Tam byť! Zabiť ho!“ kričali ako mávali sekerami a nožmi.
„Ajaj,“ povzdychol si Ignác. Nevedel čo robiť. Ako má bojovať proti goblinom a ešte sa uhýbať ohňu?
Nocou sa rozliehal dupot kopýt.
Docválala k nemu Mirabel na hnedom koni. Zo sedla vystrelila niekoľko šípov, ktoré svišťali tak, že mu z toho nabehli zimomriavky.
Goblini popadali k zemi. Trčali z nich šípy ako ihly z ihelničky.
„Čo to bolo?“ spýtal sa Ignác ako hľadel na svoju záchrankyňu.
Mirabel ladne zoskočila z chrbta koňa. „Šaman,“ odvetila. „Vedia ovládať silu ohňa.“
„A čo dedina? Čo sa to deje?“ spýtal sa pozerajúc na horiace stany v tábore rytierov.
„Napadli nás goblini. Zaútočili s obrovskom silou. Je to horšie, než som si myslela.“
„A čo teraz?“
„Ber si koňa,“ strčila mu do rúk oťaž. „Utekaj do Zlatokoncov. Musíš ich varovať pred goblinmi. Trafíš tam?“
„Odtiaľto? Nie, nikdy som nebol takto ďaleko.“
„Vybehneš na ten pahorok za dedinou a pôjdeš po prašnej ceste, až kým neprídeš k rieke. Budeš pokračovať proti prúdu až domov.“
„Ale...“
„Žiadne ale,“ prerušila ho lovkyňa odmien. „Do sedla!“
Ignác sa vyhupol na koňa. Napravil si puzdro s mečom, aby mu nezavadzalo. Pevne zovrel oťaž.
„Bež!“ zakričala Mirabel a pleskla koňa po zadku.
Mladý dobrodruh uháňal nocou. Kôň bežal tak rýchlo, že sa ledva držal v sedle. Nechal za sebou dedinu v plameňoch.
---
Ignác ťahal celou silou za oťaž a snažil sa koňa zastaviť. „Hou, hou, len pokoj. Psst.“
Hnedák konečne prešiel do kroku. Z nozdier vyfúkol vzduch.
Prišli na vychodenú prašnú cestu. Teraz by mal po nej pokračovať až kým nepríde k rieke.
„Úf,“ vydýchol si Ignác. Opadlo z neho napätie a trochu sa v sedle uvoľnil. Doteraz bol stuhnutý ako drevo a celý čas dúfal, že v tej rýchlosti nezletí z koňa. Spotená halena sa mu lepila na hrudník a do boku ho pichala rukoväť meča.
Pozrel sa na nočnú oblohu posiatu hviezdami.
Nevedel z mysle vyhnať obraz horiacej dediny a mŕtveho muža pred hostincom. Musí sa dostať domov do Zlatokoncov a všetkých varovať. Nemôže predsa dopustiť, aby jeho rodnú dedinu postihol rovnaký osud.
---
Na pravé poludnie svietilo slnko z modrej oblohy. Ignác si zívol na celé ústa. Zaspával v sedle a bolel ho celý človek. Jeho kôň na tom nebol lepšie. Sotva prepletal nohami. Hlavu niesol sklonenú a driemal za chôdze.
Pokračoval po prašnej ceste, ktorá viedla popri malej rieke. Voda žblnkotala a na hladine sa odrážali zlatisté slnečné lúče. Vychodenú cestu lemovala vysoká žihľava a sem tam zabudnutý strom.
Ignác v týchto končinách nikdy nebol, ale postupoval tak ako mu to vysvetlila Mirabel. Jednoducho išiel stále popri brehu a ignoroval všetky odbočky.
Niekoľkokrát zastavil a ovlažil sa v rieke. Napojil koňa, nechal ho trochu napásť a pokračoval ďalej. Zdalo sa mu, že ide celú večnosť. Z nudy počítal biele oblaky na oblohe.
Konečne nejaká zmena. Natrafil na rybára v stredných rokoch. Sedel pod stromom, opieral sa o kmeň a v ústach žul steblo trávy. Jeho provizórna udica bola nastražená. Ignác ho poznal z videnia. Býval na samote kúsok od Zlatokoncov.
Pristavil pri ňom koňa. „Berú?“ spýtal sa.
„Berú, berú,“ prikývol rybár. „Už aj vak mi zobrali.“
„Eh, čože?“
„Ale nič. To sa tak u nás hovorí. Odkiaľže ideš, junák? Ten tvoj kôň vyzerá, akoby skapať išiel.“
„Z dediny Poľany. Nesmiem dôležité správy.“
Rybár si premeral koňa, sedlo a tiež meč, ktorý mal Ignác za opaskom. „Ty si z kráľovského dvora?“
„Hm, nie.“
„A potom? Sedlo je kvalitné, kôň tiež a ešte máš aj meč.“
„Ja len nesiem správy. Dedinu Poľany napadli goblini. Nie je to tu bezpečné.“
„Goblini?“ čudoval sa rybár. „To je čo?“
„No to sú takí zelení škriatkovia. Zabíjajú ľudí. Vypálili celú dedinu. Teraz idem do Zlatokoncov, aby som všetkých varoval.“
„No, junák môj, neviem čo ti v tej Poľane dali, ale tiež by som to skúsil.“ Rybár si ho znovu prezrel skúmavým pohľadom. „Ja ťa poznám. Ty si ten, čo všetkých straší, že ovce kradnú dajaké bytosti či čo.“
Ignác si uvedomil, že ako zvláštne to cele znie. „No... Je to pravda. Videl som goblinov. Ako ďaleko sú Zlatokonce?“
„Kúsok,“ odpovedal rybár. „Čo by si kameňom dohodil. Za tým kopcom.“ Ukázal prstom kdesi do diaľky. Lanko na udici sa zamykalo. Rybár vyskočil na nohy a začal zápasiť s rybou. „To bude kus,“ poznamenal.
„Ďakujem,“ riekol Ignác a popohnal koňa vpred.
---
Ignácovi sa naskytol pohľad na Zlatokonce až neskoro poobede. Jeho rodná dedina ležala na úpätí zalesnených kopcov. Tvorilo ju niekoľko drevených a kamenných domov. V kopci nad dedinou sa rozprestierali pasienky, kde lenivo postávali stáda oviec. To bol jeho domov. Tam býval u svojho dedka na farme. Zdúchol síce len pár dní, no zdalo sa mu to ako celá večnosť.
Kopol svojho hnedáka do slabín a rozbehol sa do Zlatokoncov.
Vôbec nikde sa nezdržiaval a zamieril priamo do stredu dediny. Na jeho prekvapenie bola ulica v centre čerstvo vydláždená. Kopytá jeho koňa pravidelne klopotali na kamennej dlažbe. Ľudia na neho hľadeli, akoby sa pobláznil.
Zastavil pred úradom starostu. Táto dvojposchodová kamenná budova v samom srdci Zlatokoncov nabrala v posledných dňoch na dôležitosti. Zoskočil z koňa a uviazal ho o vývesnú tabuľu.
Vletel do úradu ako víchor, až za ním treskli dvere o stenu. Na stoloch vo vstupnej hale sa kopili rôzne papiere, pečatidlá a nádobky s atramentom.
„Čo to má znamenať?“ vyštekol starosta, ktorý práve prechádzal popred stoly. Bol to objemný, plešatý muž s veľkým nosom a pivným pupkom. Jeho košeľa sa na bruchu napínala k prasknutiu.
„Pán starosta,“ spustil mladý dobrodruh. „Nesiem dôležité správy!“
„Ignác? To si ty? Čo chceš? Úrad je už zatvorený.“ Starosta sa zamračil, keď uvidel, že mladík nesie za opaskom meč. „Sem je zakázaný vstup so zbraňou.“
„To je teraz jedno,“ hovoril dychtivo Ignác. „Musíme všetkých varovať. Blížia sa goblini a chcú zničiť celú dedinu.“
Starosta prekrútil očami. „Už sme mestom. Dva dni dozadu sme dostali mestské práva. Takže Zlatokonce už nie sú dedinou. A čo sú títo goblini? Zase si vymýšľaš? Dnes chystáme veľké oslavy.“ Pupkatý muž ukázal na dvere. „Takže láskavo choď preč a nestraš ľudí s tvojimi vymyslenými hlúposťami.“
„Ale...“
„Žiadne ale!“ prerušil ho starosta. „Vidíš všetky tieto papiere na stoloch? Všetko musíme dať na poriadok. Už sme mestom. Vieš koľko to je práce? Musíme dokladovať majetky, pozemky aj remeselnú činnosť.“
Ignác stále trval na svojom: „Posiela ma Mirabel. Ona je lovkyňa odmien. A Poľany zhoreli. A boli tam rytieri a jeden sa volal Jurian. V lese je tábor goblinov a kradnú ovce a zabíjajú ľudí. Vonku mám koňa, ktorého som dostal. Asi patril rytierom. Kde by som ho inak zobral?“
„Dosť,“ odbil ho starosta. „Stačilo Ignác. Na toto nemám čas. Choď domov na farmu a povedz dedovi, že potrebujem od neho správu o majetku. Keď ju nedonesie tento týždeň, tak nebude uznaný ako časť Zlatokoncov a bude platiť väčšiu daň.“
„Čo?“ prekvapil sa Ignác.
„Odchod,“ ukázal starosta na dvere.
Mladý dobrodruh sa zamračil. Nahnevane vybehol von z úradu a samozrejme treskol dverami.
---
Rozhliadol sa okolo. Prišlo mu čudné vidieť ulicu vydláždenú kamennými kockami. Miestni nosili stoly a stoličky. Jeden muž kotúľal drevený sud s vínom. Niekoľko dievčat vešalo na domy farebné stuhy. Skutočne sa chystali oslavy.
Prečítal si listy na vývesnej tabuli. Písalo sa tam, že Zlatokonce sú mestom. Okrem toho tam bolo niekoľko oznamov o tom, že mesto Zlatokonce kúpi tridsať litrov vína a prenajme dvadsať stolov, desiatky lavíc a že zaplatí za výzdobu.
Ignác si povzdychol. Prešiel ku svojmu koňovi a pohladkal ho. „Čo mám robiť? Ako mám ľudí varovať?“
„Varovať pred čím?“ spýtalo sa ho dievča.
Dobrodruh sa otočil. Stála pri ňom čiernovlasá Sabina, dcéra najbohatšieho obchodníka zo Zlatokoncov. Mala na sebe pekné modré meštianske šaty. V ruke držala akúsi knihu. Veľa chlapcov v dedine si na ňu robilo zálusk. Nebola síce najkrajšia, ale pochádzala z najbohatšej rodiny.
„No pred goblinmi,“ odvetil jej Ignác. Niekedy ju vídaval v hostinci pri stole aj s inými chlapcami a dievčatami zo Zlatokoncov. Väčšinou si z Ignáca robievali srandu a to hlavne pre jeho čítanie dobrodružných kníh. Preto trávil viac času na farme ako v dedine, alebo po novom v meste.
Sabina sa pobavene usmiala. „A to je čo? To si niekde vyčítal?“
„To sú takí malí zelení škriatkovia a nie nevyčítal som to nikde. Videl som ich tábor v lese. Vypálili dedinu Poľany a možno prídu aj sem.“
„Aha, aha,“ prikyvovala Sabina. „Tak to by si mal ľudí varovať.“
„Pozri na môjho koňa,“ pochválil sa Ignác. „Pozri na to sedlo. Vidíš, že to nie je obyčajné. Dala mi ho lovkyňa odmien. Podľa mňa patril nejakému rytierovi. Utiekol som na ňom z horiacej dediny.“
Sabina mykla plecami: „Ako povieš. Ja musím zaniesť starostovi túto knihu. Maj sa.“ Rýchlo vbehla do úradu.
Ignác odviazal koňa. Jednu nohu vložil do strmeňa a vyhupol sa do sedla. Teraz bol čas vrátiť sa na farmu.
---
Ovčia farma sa nachádzala na kopci za Zlatokoncami. Viedla na ňu prašná cesta. Bola tam jedna obytná drevenica a veľká stodola. Biele ovečky sa túlali po pasienkoch oplotených drevenou ohradou. Na pozemku rástlo aj niekoľko ovocných stromov. Z farmy sa naskytal pekný výhľad na cele mestečko a údolie.
Ignác docválal priamo pred dom, sotva koňa zastavil.
Z dverí vyletel jeho dedko. Bol to starý šedivý muž s bielym strniskom. Trochu sa hrbil a košeľa na jeho chudom tele visela ako na vešiaku. V tvári mal hlboké vrásky. Volal sa Gamel, no všetci ho volali jednoducho dedo, alebo dedko. Kedysi ako mladík slúžil u kráľovského vojska. Časom sa z neho stal starý mrzút.
„Kde si bol?“ vyštekol dedo. „Kde sa toľko túlaš? A odkiaľ máš toho koňa?“
Ignác zoskočil zo sedla. „Dedo, dedo, počúvaj ma.“
„No čo?“
„Stratil som sa v lese, lebo som hľadal naše ovce,“ chrlil zo seba. „Objavil som tábor goblinov a prišiel som do Poľany a tam som prespal. Goblini vypálil dedinu. Mirabel mi dala tohto koňa. Prišiel som varovať Zlatokonce, ale nikto ma nepočúva. Prídu goblini a vypália našu dedinu... Teda naše mesto, či čo sme to.“
Dedko sa zamračil. „Len pomaly. Čo sa to stalo?“
Ignác sa nadýchol, aby sa upokojil. „Goblini vypálili Poľanu. Zabili ľudí. Boli tam rytieri, aby s nimi bojovali, ale ja som ušiel.“
Dedo sa na neho pozeral ako na ducha. „Ale hybaj,“ mávol rukou.
„Neveríš mi, že?“
„Tento kôň,“ spustil dedko Gamel a prešiel sa okolo hnedáka, ktorý práve prežúval štós trávy. „Toto je vojnový tátoš. A to sedlo,“ poťapkal po ňom a poťažkal strmeň „to je rytierske. Má vzadu oporu a vpredu kryt na nohy. A tuto je výrez na brnenie. Veruže je to drahý kus. Kôň aj so sedlom má hodnotu ako celá naša farma.“
„Hovorím ti, že v Poľane boli rytieri. Prišli bojovať proti goblinom.“
„Hm,“ zamyslel sa starý Gamel. „Znie to zvláštne, títo goblini a tak. Dúfam len, že si toho koňa neukradol. Nevymýšľaš si?“
„Nie!“ vyhŕkol Ignác. „Neukradol. Hovorím pravdu. Nikto ma v dedine nepočúva. Všetci sa chystajú na oslavy.“
„Ako vieš, že títo goblini prídu aj sem? Poľana je ďaleko.“
„Lebo už tu boli. Ukradli naše ovce. Išiel som do lesa a tak jeden deň cesty je ich tábor. Goblini sú krvilační, škaredí a zelení. Videl som ich.“
„Sám si to našiel?“
„Stretol som Mirabel. Je to lovkyňa odmien. Ona robila prieskum pre rytierov a spolu sme našli ten tábor. Hovorím ti dedko, že je to tak. Goblini môžu prísť aj sem.“
Dedo sa zamyslene pohladkal po strnisku. „Pokiaľ nemáš dôkaz, tak ti nikto neuverí.“
„Mám len tohto koňa.“
„Vieš čo? Celé to znie ako nejaký výmysel z tvojej knihy, ale... Mali by sme zavrieť ovce do stodoly. Pre istotu.“
„A čo Zlatokonce?“
Dedko ho potľapkal po ramene. „Bez dôkazu ti nikto nebude veriť. Musíš uznať, že tento tvoj príbeh znie neuveriteľne. Goblini? Rytieri?“ Nedbalo mávol rukou. „Ja mám problém ti uveriť. Slúžil som v kráľovskom vojsku, ale o goblinoch som teda nikdy nepočul. Vy mladí máte ale predstavivosť. Za mojich čias sme mohli len pochodovať. To chýba vám mladým, disciplína.“
Ignác len prekrútil očami. „Jaj a ešte,“ rozhovoril sa. „Starosta chce nejaké papiere o pozemkoch, či čo. Lebo inak budeš platiť väčšie dane.“
„Aby sa neposral,“ zahundral dedko Gamel. „Donesiem mu to. A hybaj sa umyť. Neviem čo si robil v tých lesoch, ale smrdíš ako bzdocha.“ Po týchto slovách sa dedo vybral na pasienky .Celú cestu si niečo mrmlal popod nos.
Ignác si sadol na lavicu pred domom a oprel sa o stenu. Pozeral sa na Zlatokonce, ktoré ležali pod kopcom. Premýšľal, čo by mal urobiť. Bola pravda, že jeho príbeh znel neuveriteľne.
Ozval sa jeho hladný žalúdok. Najskôr sa poriadne naje. Potom sa mu bude lepšie premýšľať. A ešte si zdriemne. Veď cestoval celú noc a celý deň.
---
Počas teplého letného večera prebiehali v Zlatokoncoch oslavy. Celý stred mesta sa zaplnil ľuďmi. Sedeli za stolmi, popíjali, jedli a zhovárali sa. Miestny vinár narážal sudy priamo na ulici. Pekár zase roznášal po stoloch zákusky a hostinská z miestnej krčmy nosila jedlo. Pred úradom starostu práve skupina dievčat vypúšťala žiarivé lampióny.
Zbehli sa tu všetci obyvatelia a tiež nejakí nižší úradníci z kráľovského dvora. Tí prišli na oslavy ako čestní hostia. Dali sa rozoznať podľa prepychového oblečenia. Starosta im venoval pozornosť a sladkými rečičkami sa im pchal do zadku ako sa patrí.
Ignác sa vybral dole do Zlatokoncov, aby si pozrel oslavy. Mal na sebe novú čistú halenu a cítil sa ako znovuzrodený. Za opaskom niesol svoj verný krátky meč. Veď čo ak by natrafil na nejakého goblina? Práve vkročil na hlavnú ulicu a nemohol uveriť vlastným očiam. Toľko ľudí nikdy pokope nevidel. Bol tu každý jeden obyvateľ mesta. Všetkých poznal. Chýbal len jeho mrzutý dedo.
„Hej!“ zakričal ktosi na Ignáca. Volal na neho syn kováča. Miestna partia chlapcov a dievčat sedela pri jednom zo stolov. Bola medzi nimi aj Sabina, čiernovlasá dcéra obchodníka. „Poď sem ku nám. Držíme ti miesto.“
„Ach,“ povzdychol si Ignác. Prišiel k ich stolu, ale nerobil to s radosťou. Zase si z neho budú uťahovať. „A keď nechcem?“
„Veď sú oslavy!“ pokračoval syn kováča. Šéfoval celej tlupe. Vždy mal posledné slovo a to najmä pre jeho široké ramená a mocné predlaktia. Ťažká práca so železom z neho urobila silného mladého muža. Nikto sa neodvážil mu oponovať. Na svoj vek bol viac vyspelý ako ostatní. Niektorí chlapci ešte ani nezarastali a on sa už holil každý druhý deň. Volal sa Emil Kováč.
„Vieš čo, Emil?“ spustil Ignác. „Viem o čo ti ide. Zas sa my budete posmievať. Už to poznám.“
„Dnes nie,“ povedal syn kováča. „A to vždy bolo len také doťahovanie. Nebuď taká netýkavka.“
„No dobre,“ riekol Ignác.
„Počkaj ešte,“ hovoril Emil. „Než si sadneš, musíš mi povedať, čo sú tí goblini.“
Nikto pri stole sa nesmial. Všetci pozerali na Ignáca s vážnosťou.
„Aha, no... Goblini sú takí malí škaredí a zelení škriatkovia, čo vypálili dedinu Poľany.“
„Povedz nám viac,“ vyzval ho Emil.
„Prišiel som tam s jednou lovkyňou odmien za rytiermi. Našli sme tábor goblinov v lese a boli sme to ohlásiť. Lenže v noci zaútočili goblini. Ledva som ušiel. Jeden z tých goblinov po mne šmaril ohnivú guľu. Mal takú palicu a...“
Osadenstvo stola vybuchlo smiechom. Už nedokázali hrať tú pretvárku. Rehotali sa, akoby niekto práve povedal ten najlepší vtip na svete.
„Haha, že ohnivú guľu,“ doberal si mladého dobrodruha Emil. Chytil okolo pliec čiernovlásku, ktorá sedela vedľa neho. „Vieš, tuto Sabina nám povedala o tvojich výmysloch. Chceli sme to počuť priamo od teba.“
Ignác sa červenal od hanby, ale aj od hnevu. Zamračene sa pozeral na všetkých pri stole. Najradšej by im na hlavy vylial džbán vína.
„No tak,“ hovoril Emil. „Sadni si k nám. Ešte sme nesedeli s... ako si to povedal? Jáj, s goblinom. Ty si goblin nie? Malý, škaredý...“
Zase sa ozval smiech.
Ignác sa otočil na päte a zúrivo kráčal preč.
„Hej!“ kričal za ním Emil. „Nenapichni sa na ten meč!“
---
Ignác si povedal, že môže kašľať na celé oslavy. Stál v tme pod stromom a z diaľky sa pozeral na vysvietenú ulicu. Za ním sa nachádzalo len pár posledných domov v meste. Zívali prázdnotou, lebo ich obyvatelia sa zabávali v centre.
„Hlúpi ľudia,“ zamrmlal si popod nos Ignác a oprel sa chrbtom o strom. Zvuky osláv doliehali až sem.
Odrazu sa čosi šuchlo v tme.
Mladý dobrodruh sa pohotovo otočil.
„Kto je tam?“
Nič.
Ignác žmúril a pozeral sa do tmy, no nič nevidel. Tým smerom by mal byť dom miestneho drevára.
„Je tam niekto? Mám pri sebe meč,“ vyhrážal sa do prázdna.
Odpoveďou mu bolo ticho. Asi sa mu to len zdalo.
Započul kroky. Nebolo pochýb. Ktosi sa zakrádal medzi drevenicami.
Dobrodruh chytil rukoväť meča za opaskom a pomaly vykročil. Videl pred seba len na desať krokov.
Všimol si obrys postavy v tme. Zdalo sa, že chce preskočiť plot na dome.
„Hej!“ skríkol Ignác. „Kto si? Čo tam chceš?“
Až teraz si všimol, že tá postava je akási nízka s neprirodzenými črtami. Že by to bol odporný goblin? Nech to bol ktokoľvek, zľakol sa začal utekať preč.
Ignác chvíľu váhal, no napokon vytasil meč a rozbehol sa za ním. Uháňal medzi drevené domy, no ten tvor mal náskok a pohyboval sa rýchlo.
„Stoj!“ kričal za ním za behu. „Stoj ty sviňa!“
V tme nevidel kam beží a stratil sa mu z dohľadu. Kde by len mohol byť?
Nocou sa ozval výkrik dievčaťa.
Bolo rozhodnuté. Mladý dobrodruh sa rozbehol čo mu sily stačili. O čosi zakopol. Stratil rovnováhu a skoro spadol. Len tak tak sa nemotorne udržal na nohách, no akoby to nestačilo, do niečoho narazil. Niekto, alebo niečo spadlo do trávy.
„Mám ťa ty hajzel!“ zakričal Ignác a hrot meča nasmeroval na osobu na zemi.
„Au,“ ozval sa dievčenský hlas.
„Sabina?“ čudoval sa Ignác. Až teraz ju spoznal. Sedela v tráve a v ruke držala fľašu vína. „Do teba som narazil?“ spýtal sa jej.
„Schovaj ten meč!“ prikázala mu a vyskočila na nohy. Oprášila si šaty na zadku. „Chceš ma zabiť či čo?“
„Ehm, prepáč.“ Ignác odložil meč do pošvy. „Počul som krik. To si bola ty?“
„Áno,“ prikývla. Niečo tu prebehlo. Nejaký hnusný človek, alebo čo. Zľakla som sa.“ Spojila dva prsty. „Takto blízko bol. Videla som čapatý nos a... neviem. Je tma. Alebo som vypila veľa vína. To bude ono.“
„To bol goblin!“ vychrlil zo seba dychtivo Ignác. „Naháňal som ho. Pristihol som ho, keď chcel preskočiť plot na dome drevára. Počkať, ty si pila?“
„Veď sú oslavy a čo,“ ohradila sa Sabina. „Dva poháre vína. Bola som doma pre túto fľašu. Otec ich dováža odniekiaľ. Je to najlepšie víno v meste.“
Ignác sa k nej naklonil. Cítil z nej alkohol. Asi vypila viac ako len dva poháre. Tiež sa jej leskli oči a v tme žiarili pod svetlom hviezd na oblohe.
„Hik,“ čkala Sabina a zakývala sa ako vŕba vo vetre. „No? Čo?“
„Toto nie je sranda,“ hovoril Ignác. „To bol goblin. Sú v dedine. Musíme niečo robiť.“
Čiernovláska mykla plecami. „A čo ako? Či čo?“
„Videla si goblina.“
„No ja som si myslela, že si to ty,“ začala sa smiať.
Ignác sa nahneval a chcel sa otočiť na päte. V tom ho Sabina chytila za rukáv. „Veď počkaj to bol žart. Kam zas ideš?“
„Choď za ostatnými. Ja nemám na toto náladu. Srandu si môžeš robiť z niekoho iného. Choď si za Emilom. Tomu to ide najlepšie. A môžete sa ožrať koľko chcete. Ja viem čo som videl a zažil.“
„Veď ale, hík,“ rozchichotala sa ako malé dieťa. „Pardon. Eh... čo sme sa bavili? Aha, už viem. No niečo hnusné som videla. Ale že som sa naľakala.“
„Tak vidíš. Musíme varovať dedinu.“
„Mala som trochu vínka a je tma.“
„Povedz rovno, že nechceš, aby ťa so mnou videli.“
„No a čo keď to bolo len nejaké zviera? Ja som sa len naľakala, to je všetko. Raz som takto doma videla zlodeja, ale keď som si zasvietila sviecou tak to bol len otcov kabát na vešiaku.“
Ignác si povzdychol. Teraz začínal pochybovať sám o sebe. Že by to naozaj bolo len nejaké zviera? Koniec koncov goblini boli vždy minimálne dvaja a väčšinou nosili aspoň palice, alebo nože.
„No čo?“ oslovila ho Sabina. „Čo toľko premýšľaš?“
„Neviem,“ odvetil zamyslene.
„Chceš víno?“ zamávala fľašou.
„Nepijem,“ odfrkol.
„Ale no tak,“ štuchla ho lakťom. „Jeden glg ti neuškodí.“
„Nechcem ísť do mesta.“
„Tak,“ rozhliadla sa. „Dáme si tu a čo.“ Sadla si do trávy. „No tak?“
„Ale len trochu,“ súhlasil napokon Ignác a posadil sa na zem vedľa čiernovlásky.
Sabina vytiahla zátku z fľaše a dala si pár glgov. „Teraz ty.“
„Daj sem teda.“ Ignác sa napil. To víno bolo naozaj lahodné.
„Čo povieš? Dobré, že?“
„No,“ prikývol. „Ale ty by si nemala veľa piť. Podľa mňa máš dosť.“
„Pff,“ odfrkla a vytrhla mu víno z ruky. „Pozri na toto,“ riekla a začala piť. Stiahla tretinu fľaše naraz. „Ách,“ odfúkla spokojne.
„Nerob,“ napomenul ju Ignác.
„Ak nechceš, aby som to vypila sama, tak... Úf, ale sa mi točí hlava. Čo som to chcela? Jaj, že to musíš dopiť ty, inak to vypijem sama celé.“
Ignác si povzdychol, zobral od nej fľašku a začal piť. Vypil všetko na pár glgov. Potom fľašu položil do trávy vedľa seba.
„No,“ poznamenal a utrel si ústa do rukáva. „Asi mám dosť.“
„Hehe,“ rehotala sa Sabina. „Keď sa pozrieš hore na tie oné, hviezdy, tak... Nejako sa točia, nie?“
„To len tebe sa točia. Ja ich vidím normálne.“
„A počuj,“ oslovila ho a naklonila sa k nemu bližšie. Hľadela mu do tváre. „Prečo si taký divný?“
„Eh,“ zasekol sa Ignác. Pozeral čiernovláske priamo do lesklých očí. „Ako to myslíš, že divný?“
„No chodíš tu s mečom, stále rozprávaš o goblinoch, či čo a čítaš tie knihy o drakoch a tak.“
„A to je zlé?“
Sabina mykla plecami. „A čo ja viem? Ale je to divné. Všetci si myslia, že si nejaký čudný.“
„Emil a jeho banda?“
„Vieš čo, Ignác?“ spýtala sa ho s vážnou tvárou.
„Čo?“
„Podľa mňa si krajší ako Emil. Len keby si nerobil hlúposti stále.“
Ignác začal panikáriť. Čo by mal na toto povedať?
Ona mu dala rýchlu pusu na líce. „Psst,“ priložila mu prsť na pery a žmurkla. „O tomto nikomu ani muk.“
„Hej!“ zakričal niekto mocným hlasom. „Vy dvaja!“
Ignác vyskočil na nohy. Prichádzal k ním otec čiernovlasej Sabiny. V ruke držal olejovú lampu, ktorou si svietil po nohy. Bol odetý ako šľachtic v peknej modrej košeli s vypchávkami na pleciach. Mal rovnako čierne vlasy ako jeho dcéra i keď oveľa kratšie. Stal sa najbohatším a najvplyvnejším obchodníkom v meste.
Posvietil si na nich lampášom. „Čo sa to tu deje? Ignác? Vy tu chlastáte?“
„Nie ja... Ehm, my sme...“ koktal Ignác.
„Otec,“ pridala sa Sabina a nemotorne vstala. Tackala sa ako starý opilec niekde v hostinci. „Len sme sa oné, však toto, sme sa len rozprávali, nie?“
„Čo tá fľaša?“ zisťoval. „Do kelu, veď to je z mojej zbierky. Ignác! Ukradol si ju?“
„Nie!“ bránil sa dobrodruh.
„A kto opil moju dcéru? Pozri v akom je stave!“
Sabina mávla rukou. „Ale, otec...“
„Žiadne ale!“ schmatol ju za ruku. „Toto si ešte odpykáš, mladá dáma. A ty, Ignác, si nemysli, že sa ti to prepečie. Takto ožierať dievčatá v tme! Zajtra ráno si pre teba prídem a budeme to riešiť, že po dedine chodí chlapec, kradne víno a opíja v tme dievčatá a ešte s mečom!“
Mladý dobrodruh len nasucho prehltol. Nezmohol sa ani na slovo.
„Ideme domov!“ zavelil obchodník. Pridŕžal Sabinu, aby nespadla. Víno jej poriadne udrelo do hlavy a mala problém sa udržať na vlastných nohách.
Ignác sa na nich pozeral, až kým sa mu nestratili z dohľadu. Chvíľu len tak stál a premýšľal, čo ďalej. Rozhodol sa ísť domov na farmu. Určite sa v meste nejakú dobu neukáže. Zvažoval aj útek na koni niekam preč do divočiny, ale to z neho mohlo hovoriť aj víno, ktoré vypil. Narobil si veľké problémy. Dedko ho určite zadrhne holými rukami, keď sa všetko dozvie.
Vykročil krížom cez lúku.
---
Niekto búchal na dvere.
Ignác sa zobudil a otvoril zalepené oči. Ležal na posteli vo svojej skromnej izbe. Nazrel cez okno. Videl modrú oblohu. Určite bolo neskoré ráno. Prevalil sa na druhý bok.
Ktosi trieskal na dvere, až skoro z pántov vypadli.
Teraz sa mladý dobrodruh strhol a vyskočil na nohy. To bude určite otec Sabiny. Prišiel, aby ho zadrhol.
„Idem!“ zakričal Ignác. Rýchlo sa poobliekal. Takmer pri tom spadol. Obul sa a vybehol z izby na chodbu.
Otvoril dvere. Takmer mu spadla sánka na zem.
„Dobré ráno,“ pozdravila ho ryšavá žena s jazvou na ľavom líci. Jeden pramienok vlasov mala šedivý ako popol. Na chrbte niesla luk.
„Mirabel?“ čudoval sa. „Čo tu robíš?“
„Ideme do mesta,“ oznámila mu. „Pohni sa.“
„Daj mi chvíľku.“ Zabuchol dvere. Musí sa dať predsa dokopy. V kuchyni vypil džbán vody a potom si v sude opláchol tvár. Upravil si vlasy a dedkovi ukradol trochu voňavky, ktorú mal vo fľaštičke. Keby o tom dedo vedel, vykrútil by mu hlavu naopak. Ešte si pripol na opasok meč a bol pripravený.
Vonku ho čakala Mirabel na bielej kobyle a netvárila sa veľmi nadšene. Ranné slnko príjemne hrialo. V korunách jabloní neďaleko domu štebotali vtáky.
„Konečne,“ riekla.
„Ešte koňa,“ povedal Ignác. Rýchlo odbehol do stodoly.
„Ach,“ povzdychla si Mirabel.
Za chvíľu vyšiel dobrodruh aj s osedlaným hnedákom. Ladne sa vyhupol na chrbát koňa a ponaprával sa. Chytil oťaž a kývol na Mirabel, že je pripravený.
Tá len štuchla kobylu do bokov a cvalom sa rozbehla dole do Zlatokoncov. Ignác sa rútil za ňou.
---
Mirabel a Ignác docválali až na hlavnú ulicu. Všade postávali ozbrojení vojaci. Niektorí mali meče, iní zase halapartne.
Lovkyňa odmien zoskočila zo sedla. Kývla na znudeného vojaka, ktorá stál opodiaľ.
„K vašim rozkazom,“ mierne sa uklonil.
„Postaráš sa o naše kone,“ povedala a dala mu rúk oťaž.
„Vykonám,“ prikývol vojak.
Ignác zosadol zo svojho hnedáka a nestíhal sa čudovať.
Pred domom starostu v strede ulice sa zhromaždili domáci. Snažili sa zistiť, čo sa vlastne deje a dožadovali sa vstupu do mestského úradu, no bránili im v tom ozbrojení muži. Vôbec sa im nepáčilo, že ich mesto obsadilo vojsko.
Mirabel sa bez čakania vybrala pred úrad starostu. Dobrodruh sa držal vedľa nej. Predrali sa pomedzi ľudí. Ignác všetkých poznal. V dave videl mladého kováča Emila a tiež otca Sabiny. Domáci frflali a rozhadzovali rukami.
Vojaci sa rozostúpili, aby uvoľnili cestu prichádzajúcej Mirabel, akoby bola dôležitá šľachtičná. Dokonca jej na pozdrav zdvorilo pokynuli hlavami.
Avšak Ignácovi nedovolili prejsť.
„On je so mnou,“ povedala Mirabel. „Pustite ho.“
---
Vo vstupnej hale úradu stál rytier v oceľovom brnení bez prilby a práve sa rozprával s tlstým starostom. Všade boli truhlice, stojany s mečmi a v strede miestnosti stál stôl, na ktorom spočívali rôzne mapy.
„Ale, ale...“ koktal nervózne tlstý a plešatý starosta. Na košeli sa mu robil spotený fľak.
„Povedal som,“ hovoril rázne rytier v brnení, „že tento úrad teraz slúži kráľovskému vojsku.“
„A čo poviem ľudom?“ pýtal sa starosta.
„Pravdu,“ odvetil rytier. „Kráľovský dvor považuje Zlatokonce za dôležité mesto. Nikto sa nedostane dnu ani von bez povolenia.“
Mirabel a Ignác vstúpili do úradu.
„Dobré ráno,“ pozdravil sa im rytier. Tvár mal čerstvo oholenú a vlasy učesané.
„Aj tebe, Jurian,“ riekla Mirabel a chrbtom sa oprela o stenu vedľa dverí. „Priviedla som mladého.“
Ignác ničomu nerozumel. Vôbec vstupnú halu nespoznával. Vyzerala ako nejaký vojenský sklad a nie ako dôstojný úrad starostu.
Rytier Jurian k nemu pristúpil. „Pamätáš si ma, Ignác?“
Mladík prikývol. Nemohol spustiť oči z jeho brnenia. Veľmi dobre si tohto muža pamätal z vojenského tábora pri dedine Poľany.
„Povedz mi,“ pokračoval rytier. „Varoval si dedinu pred útokom goblinov?“
„Áno,“ vyhŕkol zo seba. „Varoval som starostu, ale nebral ma vážne. Nikto ma nebral vážne. Povedal som, že goblini vypálili dedinu Poľany a že prídu aj sem.“
„Výborne,“ pochválil ho Jurian. Potom svoju pozornosť obrátil na nervózneho starostu.
Ten si neustále utieral kropaje z čela do rukávu. Už ho mal celý premočený.
„No pán starosta,“ oslovil ho rytier. „Čo mi k tomu poviete?“
„No ale tak, no teda...“ zamotal sa starosta. „Čo by som mal povedať? No, vtedy sa mi to zdalo ako hlúposť.“
„Prečo by si niečo také tento mladík vymyslel?“
„No, lebo... lebo...“
„Lebo čo?“ vyštekol rytier.
„Viete on je známy tým, že si rád číta dobrodružné knihy a tak.“
Rytier treskol oceľovou rukavicou po stole. Bola to poriadna rana. „A teraz máte goblinov v lesoch všade okolo dediny. A ešte ste organizovali oslavy. Viete vy vôbec, že cez noc ľuďom zmizli z dvorov zvieratá? Sliepky, prasce a kozy. A viete kde sú? V lesoch okolo vášho mesta. A viete prečo? Lebo sú tam goblini. Kým ste oslavovali, do dediny prišli goblini a pokradli zvieratá. Keby sme neprišli, dnes by z vašej dediny nezostali nič len popol!“
„Nó,“ poškrabal sa po hlave starosta. „Ignác mi hovoril, že má koňa od rytierov, alebo také čosi. Asi som ho mal počúvať.“
Jurian neveriacky pokrútil hlavou. „To už je jedno. Poľany ľahli popolom. Nedokázali sme ich zachrániť. Goblini nás zaskočili. To sa však nebude opakovať. Postavíme okolo mesta palisády. Zlatokonce sú veľmi dôležité kvôli zlatým baniam.“ Rytier na nahol nad stôl a skúmavo si prezrel mapy. „Bane však musíme zavrieť, kým nevyčistíme lesy od goblinov.“
Starosta len prikývol.
„Tak a teraz,“ pokračoval Jurian. „Teraz pôjdete von, pán starosta, a poviete ľudom ako to bude. Musíte ich upokojiť a poslať domov.“
„Ale ja...“
„Hneď!“ skríkol Jurian.
Starosta sa preľakol a vybehol von, akoby mu bolo treba ísť na veľkú potrebu. Zabuchol za sebou dvere.
„Mamľas jeden,“ zahundral si popod nos Jurian.
Mirabel vystúpila z tieňa. „Čo ďalej?“
„Drahá Mirabel,“ oslovil ju rytier Jurian. Tón jeho hlasu sa rázom zmenil. „Všetko bude tak ako sme sa dohodli. Tuto mladý dostane výcvik a ty nám dodáš informácie.“
„Výborne,“ usmiala sa lovkyňa.
„Ehm,“ odkašľal si Ignác. „Výcvik? O čom to hovoríte?“
Jurian k nemu prehovoril: „Krásna Mirabel si ťa vybrala za pomocníka. Dostaneš výcvik, aby si sa naučil narábať so zbraňami. Potom budeš pomáhať krásnej Mirabel.“
„Aha, aha,“ prikyvoval uznanlivo Ignác. „A čo ten kôň?“
„Ten kôň je tvoj. Môžeš si ho nechať.“
„Ďakujem,“ uklonil sa mladý dobrodruh. „Vážim si to.“
Z vonku sa ozval krik a piskot miestnych ľudí. Zdalo sa, že starostovi sa nepodarilo ich upokojiť.
Rytier Jurian si povzdychol. „Ten mamľas bude potrebovať pomoc. Idem von,“ riekol a vyšiel z úradu na ulicu.
Vo vstupnej hale teraz ostal len Ignác a Mirabel.
Lovkyňa sa prechádzala okolo stola uprostred siene a prezerala si mapy. „Vieš prečo som si ťa vybrala?“
Ignác len pokrčil plecami.
„Niečo v tebe je,“ pokračovala Mirabel. „Vieš, prečo mám jeden pramienok vlasov šedivý, aj keď som ryšavá?“
„No, lebo... neviem. Prečo?“
Mirabel sa začala hrať s vlasmi. Krútila si ich okolo prstu. „Lovci odmien musia absolvovať určitý rituál a po ňom každému ostanú šedivé vlasy. Mne ostal zatiaľ tento jeden pramienok. Tak môžeš spoznať lovcov odmien.“
„To som nevedel.“
„Nemal si to odkiaľ vedieť,“ pokračovala Mirabel. „Lovci odmien sú prastarý cech. Každý lovec si môže zvoliť jedného pomocníka, z ktorého sa po čase tiež stane lovec odmien.“
„Prečo ja?“
Mirabel k nemu pristúpila a pozrela mu hlboko do očí. „Máš v sebe odvahu, dravosť a zdravú dávku zvedavosti. Dúfam len, že ma nesklameš.“
Ignácovi sa rozbúšilo srdce a cítil slabosť na žalúdku. Bol nervózny ako nikdy v živote, no snažil sa nedať nič najavo. „Nesklamem ťa,“ odvetil napokon.
„To dúfam,“ povedala Mirabel. „Tvoj výcvik sa začne už dnes. Keď sa ľudia vonku rozídu, Jurian ťa zoberie do tábora. Tam sa ukáže, či na tom skutočne máš.“
„Ďakujem,“ znova sa uklonil.
„Prestaň,“ napomenula ho lovkyňa. „Povedala som ti, že sa my nemáš klaňať.“
„Dobre. Prepáč.“
Mirabel si povzdychla. „Počkaj tu na Juriana.“ Po týchto slovách lovkyňa odmien opustila úrad starostu.
Ignác ostal vnútri sám. Nazrel z okna von. Ľudia sa práve rozchádzali a ulica sa vyprázdňovala.
Čo sa to stalo? Ocitol sa snáď v nejakom knižnom príbehu? Nedokázal si utriediť myšlienky. Včera bol len sedliak z farmy a dnes začne výcvik?
Zachvátila ho panika. Musel si sadnúť. Zvalil sa na stoličku.
Zhlboka dýchal a premýšľal. Nevnímal nič, len svoje myšlienky. Ako sa teraz zmení jeho život? Vždy chcel byť slávnym dobrodruhom, no teraz mal pochybnosti. Veď u dedka na farme nebolo zle. Bál sa toho, čo ho čaká. Bol to strach z neznáma.
Dvere na vstupnej hale sa otvorili. Stál v nich rytier Jurian.
„Ideme!“ zvolal.
Ignác vstal a vykročil do nového života.
