Rogén a Eli sa stretli pred Brlohom tesne po západe slnka. Ulice mokrej štvrte sa ponorili do tmy. Čudáci, tuláci a iní zvláštni ľudia sa vybrali von. Noc mala svoje čaro a obzvlášť v chudobnej časti mesta, kde neexistovalo ani pouličné osvetlenie.
Postupovali hlbšie do temných zákutí. Od stien sa odrážali zvuky úderov kladiva a nákovy. Vyšli z úzkej uličky a dostali sa na malé nábrežie pri rieke uprostred mesta. Dielňa kováča ležala na brehu sotva pár krokov od vody. Z otvorených dverí vychádzalo svetlo.
Statný plešatý muž v koženej zástere opracovával akýsi kus ocele. Len čo si všimol návštevu odložil kladivo na stôl. Na prvý pohľad vyzeral byť veľmi jednoduchý. V peci za ním žiarili žeravé uhlíky. Vnútri bolo poriadne teplo. „Ach, Eli. Konečne si prišla.“
„Tak veru,“ odvetila. „Toto je Rogén. Je to môj... Pomocník.“
Kováč sa predstavil: „Ja som Peter Kotov, ale priatelia ma volajú Peťko.“
„Peťko Kotov?“ spýtal sa Rog s úškrnom na perách.
„Áno,“ prikývol mocný kováč. „Čo sa smeješ?“
„Nič... nič. Veľmi ma teší, Peťko Kotov. Ja som Rogén a pre priateľov Rog.“ Mal čo robiť, aby sa nezačal rehotať, no držal sa na uzde. Veď ten chlap mal ruky ako lopaty. Celkom iste by ho pretrhol na polovicu keby chcel. Očividne však nepatril medzi najostrejšie ceruzky v škatuli.
Eli urobila krok vpred a prehovorila: „Tak čo si chcel?“
„No že sa pýtaš,“ spustila kováč Peter. „Pozri sa sem. Čo vidíš?“ ukázal do prázdneho rohu.
„Eh... nič?“
„Presne tak. Má tam byť čierna ruda na opracovanie, ale je tam holá riť.“
„Ako môžem pomôcť?“
„Tí skurvenci ju ukradli, vieš? Dones mi ju naspäť.“
„Kto ju ukradol?“
„No šak oni.“
„Peťko,“ oslovila ho pokojne Eli. „Potrebujem vedieť kto presne. Kto ukradol čiernu rudu?“
„Nejakí debili.“
„Kde?“
„Čo kde?“
„Kde to ukradli?“
„Aha no...“ ozrutný kováč sa zahľadel do stropu a premýšľal. „Veď dole v podsvetí. Na bielej trase.“
„Na bielej trase?“ pokračovala Eli. „Ale tam platí prímerie.“
„Niekto mi jebol po hlave. Pozri aha tu. Stále mám hrču.“
„Bol si sám?“
„Nie. Boli tam dvaja so mnou, ale tých zabili. Podrezali ich.“
„A ty si ako prežil?“ vyzvedala Eli.
„No mňa ovalili, nie? No ale neomráčili ma. Potom som jednému vrazil. Podľa mňa som mu rozbil nos. Neviem, bola tma. Začali utekať, ale... Ale potom neviem. Asi som odpadol, alebo čo.“
„To je všetko?“
„Hej.“
„A keď nájdeme tvoju čiernu rudu, tak mi dáš tvoju priepustku?“
„Na červenú trasu?“
„Presne tak.“
„No ja... Ja neviem.“
„A čo urobia Červené Tiene, keď sa dozvedia, že im nedodáš zásielku zbraní z čierneho kovu?“
„Hm,“ zamyslel sa kováč Peter.
„Zabijú ťa,“ odpovedala za neho Eli. „Kto zaplatil za čiernu rudu?“
„No veď oni... Tí červení.“
„Tak vidíš. Ja nájdem rudu a ty mi dáš priepustku. Dohoda?“
„Dohoda,“ súhlasil kováč. „Ale najneskôr do rána. Zajtra sem majú prísť na kontrolu. Dobre?“
„Samozrejme. Do rána ti ju vrátim. Máš moje slovo.“
---
Eli kráčala po dláždenom nábreží. Rogén išiel vedľa nej. Na vodnej hladine sa odrážalo svetlo fakieľ. Táto časť mesta patrila stále pod Mokrú Štvrť. Pri rieke sa zvykli konať čierne trhy, kde všetci predávali bez povolenia, no každému to bolo jedno. Mestská stráž sem zavítala len veľmi výnimočne aj to obvykle na niekoho podnet, napríklad ak sa stala obzvlášť krutá vražda, alebo keď sa niekto potreboval zbaviť konkurencie.
„Čo si ticho?“ ozval sa Rogén.
„Premýšľam.“
„A na čo si prišla?“
„Okradli ho amatéri.“
„Ako vieš?“
Venovala mu zamračený pohľad: „No lebo len amatéri nechajú svedka nažive. Ak by to boli profesionálni zlodeji, tak by to ukradli bez stopy, alebo by nenechali svedkov.“
„Ešte niečo?“ pýtal sa Rogén.
„A určite to nebol nikto z cechov podsvetia, lebo tí rešpektujú biele trasy. Podľa mňa to sú nejakí nováčikovia. Avšak prepočítali sa.“
„Ideme teda do podzemia?“
„Máš ešte to svetlo?“
Rogén otvoril malú koženú brašnu, ktorú mal prehodenú cez plece. „Pozri sa sama.“
Eli do nej nazrela. Bol v nej malý svetelný chumáč. „A už ju vieš ovládať?“
„Lieta za mnou.“
„Dobre. Tak poďme. Tu doprava.“ Eli zahla do tmavej ulice.
Zase ich viedla kto vie kadiaľ. Bolo to hotové bludisko.
Netrvalo dlho a dostali sa k starým známym dverám na konci slepej uličky. Eli ich odomkla a potom spolu zostúpili do útrob Podsvetia.
---
Prastaré ulice Podsvetia ukryté mimo pohľady bežných ľudí hlboko pod mestom sa mohli zdať nebezpečné, no pokiaľ sa človek zdržiaval na bielej trase, tak bol zvyčajne v bezpečí a niekedy dokonca viac ako na povrchu.
Domy, chrámy ba celé štvrte sa prepadli pod zem a vytvorili tak spleť podivuhodných a tajomných chodieb. Dali sa rozoznať múry budov vrastených do jaskynných stien. Tu a tam bol kúsok dláždenej ulice, dvere, či okno.
Bielu trasu dobre osvetľovali fakle, sviece a niekde aj magické svetlá. Zlodejské cechy si síce konkurovali, no všetci dodržiavali gavaliersku dohodu, že v chodbách označených bielou farbou vládne prímerie. Každý zlodej, či hrdlorez chcel využívať biele trasy a mnohí vedeli, že porušenie prímeria by znamenalo koniec voľného pohybu v Podsvetí a teda koniec pohybu mimo zvedavých očí.
Eli a Rogén práve prechádzali po akejsi starej ulici dlhej na sto krokov. Takmer sa zdalo, akoby ju niekto z povrchu zemského jednoducho premiestnil pod zem. Vládlo tu prítmie a celú ulicu osvetľovali len dve fakle, každá na opačnom vstupe. Na niektorých stenách dodnes viseli zabudnuté vývesné tabule, ktoré však časom spráchniveli natoľko, že sa nedalo rozoznať čo na nich kedysi mohlo byť.
„Podľa mňa sa to stalo niekde tu,“ povedala Eli keď zastavila uprostred pustej podzemnej ulice. „Je tu málo svetla, sú tu tri únikové cesty. Jedna vedie tam do toho domu, jedna rovno a tretia tam do jaskyne. Takže tí zlodeji sa tu mohli skryť a mali tri možnosti úteku.“
„Mhm,“ zamrmlal čosi neprítomne Rog ako sa pozeral okolo. Jeho poletujúce svetlo sa vznášalo hneď vedľa neho. Nedokázal vstrebať to, že po tejto vydláždenej ulici sa kedysi pohybovali ľudia. Snažil sa pochopiť, ako sa mohli celé štvrte takto prepadnúť pod zem.
„Počúvaš ma?“ zvýšila na neho hlas Eli.
„Čo? Hej.“
„Viem ešte,“ pokračovala hnedovlasá žena, „že tadiaľto Peter nosí čiernu rudu. Vždy si najme nejaký sprievod na ochranu. Podľa jeho slov tých dvoch zabili.“
„Žiadne telá tu nevidím.“
„Popozeraj sa poriadne. Niečo tu museli nechať.“
Rogén sa prechádzal okolo stien a za pomoci magického svetielka si skúmavo pozeral všetky zákutia.
Po chvíli pátrania si všimol pri zaseknutých dverách starého domu zaschnutú krv. „Eli!“ zakričal. „Niečo mám.“
Ona k nemu pribehla. „Čo si našiel?“
„Je tu krv.“
„Hm.“ Eli si čupla. „Je takmer čerstvá, teda nie staršia ako deň, možno dva. Povedal, že ich zarezali. To by sedelo. Toľko krvi vytečie z tepny.“
Rog sa pohol a s ním sa pohlo aj jeho lietajúce svetielko. Vtedy si Eli všimla odlesk za kusom kameňa. Natiahla sa pre to a zobrala to do ruky.
„Ale, ale, ale,“ riekla Eli a vstala. „Čo to tu máme.“
„Čo si našla?“ opýtal sa Rog.
„Pozri sa. Patrí mestskej stráži.“ Bol to strieborný odznak tvaru trojuholníka so symbolom oka v strede. „Konkrétne patrí vyšetrovaciemu oddielu. To je zlá správa.“
„Takže kováča okradli strážnici?“
„Vyšetrovatelia,“ opravila ho Eli. „Buď tu niečo vyšetrujú, alebo si prišli jednoducho zarobiť tým, že niekoho okradnú. Ta druhá možnosť je podľa mňa správna.“
„Prečo myslíš?“
„No lebo viem, že idú po Petrovi. Robí zákazky výhradne pre Červené Tiene. Asi nejako zistili, že bude prevážať čiernu rudu. Určite nepoznajú pravidlá Podsvetia a preto ho okradli na bielej trase.“ Na chvíľu stíchla a potom pozrela na Roga, sťa by dostala nápad. „A sedí aj to, že sú to amatéri. Vyšetrovatelia nevedia nič teda okrem brania úplatkov. Sú väčšinou úplne neschopní.“
Rog hovoril: „Tak teda vieme, že ho okradli vyšetrovatelia mestskej stráže. S tým ťažko niečo urobíme. Máme čas len do rána.“
„Kde by si ty schoval čiernu rudu, keby ju ukradneš?“ reagovala otázkou Eli.
„No ja neviem,“ zamyslel sa Rog. „Niekam do skrine v sklade kde pracujem. Kto by to tam hľadal?“
„Presne tak. Máme len jednu možnosť. Vlámať sa do strážnice.“
„Zbláznila si sa?“
„Možno,“ odfrkla Eli a nahodila šibalský úsmev. Zvrtla sa na päte a vykročila preč. „No poď. Na čo čakáš?“
Rogén si povzdychol a pobral sa za ňou.
---
Samozrejme, že Eli poznala tajnú podzemnú cestu do obytnej štvrte zvanej Kvartieľ, kde žili bežní mešťania, remeselníci a menší obchodníci. Murované domy, obchody, hostince a sídla remeselných cechov lemovali ulice široké tak na dva vozy. Nepohybovala sa tu žiadna luza ako v Mokrej Štvrti.
Neskoro v noci bola štvrť Kvartieľ takmer ľudoprázdna. Len pár miestnych obyvateľov sa zdržiavalo pred hostincami.
Strážnica vyšetrovateľov sa nachádzala na hlavnej ulici. Bol to taký samostatne stojaci menší palác. Niekto by možno povedal, že v takom dome býva nejaký bohatší obchodník. Nad dverami sa vynímal symbol trojuholníka s okom. Vonku stáli dvaja znudení strážnici. Jeden driemal v stoji a druhý prešľapoval na mieste. Okrem nich na ulici takto neskoro v noci nebolo mnoho ľudí. Sem tam prešiel nejaký ožran, alebo akýsi zabudnutý chodec.
Rog a Eli sa ukrývali v tmavej uličke oproti strážnici. Odtiaľ mali výhľad priamo na hlavný vstup.
„Tak a teraz?“ spýtal sa Rogén ako nazeral spoza rohu na dvoch strážnikov pred dverami. „Ja si s nimi poradím. Stačí povedať.“
„Len sa upokoj,“ odvetila Eli. Vtedy si všimla, že sa pri strážnikoch pristavil ďalší muž odetý v prostej hnedej halene. Boli dobrých tridsať skokov ďaleko a preto mu poriadne nevidela do tváre. „Počkaj tu,“ povedala a bez varovania vyšla na hlavnú ulicu. Zamierila priamo k strážnici.
Rogén len tŕpol a pozeral čo sa deje.
Eli sa začala tackať ako opilec. Prišla rovno k trom mužom. „Eh, páni, páni,“ rozprávala ako žena, ktorá požila až príliš veľa vína. „Okradli, eh, okradli ma. No a vy muži zákona, teda, eh... Určite mi pomôžete, nie?“
Jeden strážnik k nej prikročil. Za opaskom mal meč a opatrne zvieral jeho rukoväť. „Čo sa stalo?“ Zvyšní dvaja chlapi postávali za ním a tvárili sa otrávene. Eli si jedného, toho v meštianskom oblečení, stihla nenápadne obzrieť. Krátke hnedé vlasy, opuchnutý nos a na opasku, kde sa zvyčajne nosí odznak, nemal nič.
„No prehrala, hík... Ehm. Prehrala som v kartách v krčme. To nedovolíte, že? Čo mi povie manžel? Prehrala som prsteň.“
„Ach,“ prekrútil očami strážnik. „Choďte sa vyspať.“
„Pf,“ mávla rukou Eli a odišla. Celý čas sa motala ako ožratá. Prešla na koniec ulice. Vtedy ju Rog stratil z dohľadu.
---
Čas plynul a Rogén začínal byť poriadne nervózny. Krčil sa v tmavej uličke a čakal kedy sa objaví Eli. Už si začínal myslieť, že ho opustila. Kde len môže byť? Vystrčil hlavu spoza rohu. Svoju spoločníčku nevidel nikde, ale všimol si, že ten muž v hnedej halene medzičasom vošiel dnu. Dvaja strážnici sa vonku nudili ďalej.
Vtedy ho niekto poklepal po ramene. Zľakol sa, až skoro vyskočil z kože.
„Čo sa mykáš?“ spýtala sa ho Eli.
„Ako si sa sem dostala?“ Nechápal Rog. „Veď si bola tam.“
„Obišla som polovicu štvrte, aby som nebudila podozrenie. A pozrela som si strážnicu aj z druhej strany.“
„Mohla si povedať. Už som sa obávala, že si ma tu nechala.“
„Jój,“ poľutovala ho Eli. „Chúďatko by sa stratilo. Bojíš sa sám vonku v noci?“
„Radšej mi povedz, čo si zistila.“
„Sme tu dobre,“ odpovedala. „Ten chlap čo sa pristavil pri strážnikoch je vyšetrovateľ. Má zlomený nos a chýbal mu na opasku odznak.“
„Ten kováč,“ hovoril Rogén, „predsa povedal, že jednému vrazil. Že by to bol on?“
„To zistíme čoskoro. Ty teraz pôjdeš na hlavnú ulicu rovno pred strážnicu a chytíš tam nejakého ožrana. Začneš potýčku a prilákaš na seba tých dvoch.“
„A keď ma zatknú?“
„Urob to tak, aby si im nedal dôvod.“
„A ty čo?“
„Vidíš to okno na druhom poschodí strážnice?“
„No.“
„Vyleziem tam.“
„Keď ťa chytia?“
„Nikto dnu nie je. Jedine hentí dvaja držia stráž. Toto je sídlo vyšetrovateľov. Nie je to stála služba.“
Rogén si povzdychol. „Kde sa potom stretneme?“
„Strážnica má vzadu dve okná. Zvnútra by sa mali dať otvoriť.“
„Dobre teda.“
Práve prechádzal ulicou nejaký nešťastník, čo vyšiel niekde z hostinca. Nebolo na čo čakať. Spustila sa hádka, ktorá sa zmenila na strkanie. Rog sa s tým úbožiakom hádal, akoby mu práve prebral ženu. To prilákalo pozornosť unudených strážnikov, ktorí sa ich snažili oddeliť.
---
Eli využila rozruch. Šikovne sa vyštverala po bočných parapetoch hore na druhé poschodie. Pohybovala sa plynule ako mačka. Dnu sa dostala cez otvorené okno. Aké jednoduché.
Aj napriek tme si uvedomila, že sa ocitla sa v nejakej pracovni. Prezradili to police s knihami.
Vyšla potichu na chodbu a vtedy si všimla, že z pootvorenej miestnosti na konci vychádza svetlo. Pomaly tam prišla a veľmi opatrne nazrela cez škáru dverí.
Ten muž z vonku sedel za stolom a pod svetlom sviece čosi písal na kus papiera. Na zemi bolo akési vrece, ktoré tu pôsobilo ako päsť na oko.
Dvere sa rozleteli a hnedovlasá žena vbehla dnu ako víchor.
„Čo?“ prekvapil sa chlap. „Kto si?“
Eli mu odpovedala tak, že vrhla nôž s nevídanou presnosťou priamo do jeho srdca. Zapichol sa hlboko. Ten úbožiak si ani nestihol uvedomiť ako rýchlo zomrel. Mŕtve telo ostalo sedieť na stoličke a jeho tvár si zachovala stále rovnako prekvapený výraz.
„Neznášam vyšetrovateľov,“ frflala si pre seba Eli. Zobrala zo stola rozpísaný list. Boli to inštrukcie kde sa stretnúť, ako predať čiernu rudu a za koľko. To sa ešte môže zísť.
Musela toho úplatného hajzla demonštratívne zabiť. Porušil prímerie na bielej trase a skôr či neskôr by ho zabil niekto iný. Navyše poznal vstup do Podsvetia a to bolo tajomstvo vyhradené len pre určitých ľudí.
Vytrhla mužovi svoj nôž z hrude a krvavú čepeľ utrela do jeho hnedej haleny. Potom chcela zobrať vrece plné čiernej rudy, no bolo ťažké a tak ho nemotorne ťahala po zemi.
---
Rog čakal za strážnicou v úplnej tme keď sa zrazu otvorilo okno a vyletelo z neho nejaké vrece. Takmer mu padlo na hlavu. Sotva sa mu stihol uhnúť.
Potom sa v obloku zjavila Eli. Chytila sa rukami parapety a zavesila sa. Zoskočila ladne a dopadla s ľahkosťou šelmy.
„Tak a je to,“ riekla a oprášila si ruky. „Ty ho odnesieš ku kováčovi do dielne.“
„Skoro si ma zabila.“
„Máš si dávať pozor,“ odfrkla.
„Čo si tam zistila?“
„Dokopy nič. Čo strážnici vpredu? Ušiel si im?“
„Nie,“ odpovedal Rog. „Keď prišli tak som zdvihol ruky a nechali ma ísť.“
„No vidíš.“
Rogén si prehodil vrece s čiernou rudou cez plece. „Úf,“ zavzdychal. „Je ťažké.“
„Ešteže máš tie svaly, nie?“
„Nekecaj a veď ma,“ odbil ju Rog. „Nemáme veľa času.“
---
Počas hlbokej noci dorazili do kováčskej dielne na kamennom nábreží uprostred Mokrej Štvrte. Tam ich privítal Peter Kotov. Opieral sa o zárubňu a ešte stále mal na sebe zásteru. Oči sa mu od únavy zatvárali.
Rogén šmaril na zem ťažké vrece plné rudy. „Tu máš. To je tvoja prekliata... Ani neviem, čo to je.“ Bolel ho chrbát, plecia aj ruky. Niesol tú ťarchu cez pol mesta.
„Jój,“ potešil sa kováč. Jednou rukou zdvihol vrece, akoby nič nevážilo. „Je to ona! Čierna ruda!“
„Tak a teraz,“ povedala Eli, „nám daj priepustku. Aj tak ju nebudeš potrebovať.“
„Dobre, dobre,“ hovoril mocný kováč. „Na moju priepustku môžem napísať dve mená. Dám tam vás dvoch. Teda už som ich tam dal kým ste boli preč.“ Vytiahol spoza zástery zvitok zafúľaný od uhlia a kto vie čoho ešte. „Zoberte si ho.“
Eli ho schmatla. „Ďakujeme.“
„A kto ju ukradol? Zistila si?“
„To je komplikovane,“ odpovedala vyhýbavo Eli.
„Hm,“ zadumal sa. „Prečo ty chceš vlastne priepustku?“
„No, aby som Červeným Tieňom pomohla odhaliť kto kradne rudu.“
„Jáj,“ prikyvoval uznanlivo kováč „Tak to áno.“
„Takže sme hotoví, že?“
„Áno sme.“
„Dávaj si pozor,“ varovala ho Eli. „A keby niečo kľudne daj vedieť. Ak by ťa zase niekto chcel okradnúť, alebo také niečo.“
„Hej, hej,“ odvetil veľký kováč a pobral sa do svojej dielne.
Rog a Eli potom zamierili do hostinca Brloh, aby tam prebrali ďalšie kroky.
---
Rog sedel rozvalený na stoličke a mal pred sebou napenené pivo. Krčma Brloh bola ako vždy plná zadymená a hlučná aj napriek pokročilej hodine. Eli sedela oproti a zamyslene klepala prstami po stole. Vôbec nevnímala okolie a vyzerala byť stratená vo vlastných myšlienkach.
„Čo ti je?“ spýtal sa jej Rog. „Ani pivo si si nedala.“
„Premýšľam.“
„Nad čím?“
„Našla som toto,“ zamávala kusom papiera. „Mal to na stole ten hajzel vyšetrovateľ.“
„Čo to je?“
„Sú to inštrukcie ako predať čiernu rudu a kde sa stretnúť s kupujúcim.“
„No veď dobre,“ riekol Rog. „A čo?“
„Máme priepustku k červeným a máme tento papier ako dôkaz. Niekto začal kradnúť ich rudu a to rovno na bielej trase.“
„Mestská stráž,“ dodal Rogén. Odpil si z piva a spokojne vydýchol.
„To je ten problém,“ pokračovala Eli. „Niekto im povedal kde nájsť rudu. Kde prepadnúť kováča a kedy. Kto by si dovolil okradnúť červených?“
„Čo sa snažíš povedať?“
Eli sa najskôr rozhliadla okolo, či neuvidí niečo, alebo niekoho podozrivého. Potom sa naklonila nad stôl a pozrela Rogovi uprene do očí. „Niekto cielene útočí na Červené Tiene. A práve my sme náhodou našli dôkaz. S týmto nás pustia priamo za niekým vysoko postaveným z Červených Tieňov. No a presne tam sa potrebujeme dostať, aby sme pokročili v našej práci. Celé to je podozrivé, akoby nás niekto viedol za ruku. Prečo práve keď sme potrebovali priepustku niekto okradol kováča?“
„Osud,“ povedal nedbalo Rog. „Čo narobíš.“
„Veď práve,“ odvetila Eli. „Celé je to až príliš jednoduché. Nezdá sa ti?“
„Eh, čo? Vlámať sa do strážnice je jednoduché?“
„Len hovorím,“ bránila sa hnedovlasá žena, „že všetko do seba zapadá.“
„Buď rada,“ odfrkol Rog.
Eli sa postavila. „Zajtra večer zase pred Brlohom. Jasné?“
„Už ideš?“
„Hej.“
„To ma tu necháš samého?“
„Je tu dosť ľudí. Nebudeš sám.“
Mladá žena odchádzala a Rog z nej nemohol spustiť oči. Sŕkal pivo a pozeral sa na ňu až kým nevyšla von. Bola na prvý pohľad tak obyčajná, no zároveň mala dravý a divoký pohľad. Pri chôdzi pôvabne krútila bokmi.
Dnes si mohol dovoliť zdržať sa dlhšie. Zajtra mal konečne voľno v práci. Žiadne nosenie ťažkých sudov a truhlíc v sklade.
